Komentáre väčšinou hovoria o „kontroverznej norme“, ktorú už vlani v decembri schválila dolná komora francúzskeho parlamentu. V reakcii na to rozzúrené Turecko odvolalo veľvyslanca z Paríža, premiér Recep Tayyip Erdogan hovorí o pomste a o tom, že Francúzsko by sa malo radšej zaoberať vlastnou špinou a krvavou históriou v Alžírsku a v Rwande. No nielen to. Turecká metropola Ankara zruší všetky názvy ulíc spojené s Francúzskom a neďaleko francúzskej ambasády by Turci dokonca chceli umiestniť pamätník Alžírčanom „zmasakrovaným Francúzmi“. Hnev predbežne kulminuje tureckou hrou na internete, ktorá má „duchaplný“ názov Vraz facku Sarkozymu. Ten, kto dá šéfovi Elyzejského paláca najväčšiu ranu, dostane zaslúženú odmenu – pohľad na úhlavného nepriateľa a monoklom a krvácajúcim nosom. Tu sa zábava končí, priatelia!
Taký ostrý konflikt v novodobých dejinách Európa (ak, pravda, Turecko za jej súčasť, minimálne geograficky, považujeme) od vojen na Balkáne nezažila. Dovolím si preto pár osobných poznámok. Sloboda prejavu je krásna vec, má však svoje hranice. Pomer hlasov vo francúzskom senáte (127 ku 86) hovorí o tom, že Francúzsko je ozaj priekopníkom ťažkých, no nevyhnutných noriem v Európe – spomeňme si na krik, aký vyvolal zákon zakazujúci zahaľovanie tváre. Potláčanie slobody prejavu a vierovyznania? Pošliapanie ľudských práv? Islamofóbia? Nič z toho, nazdávam sa. Skôr pokus o vymedzenie vlastnej identity. Zúfalo oneskorené, zúfalo kŕčovité, no nevyhnutné, pretože „druhá strana“ považuje doterajšiu európsku toleranciu za slabosť. To hovorím na základe vlastnej skúsenosti a rozhovorov s ľuďmi v Pakistane, v Pásme Gazy alebo v Egypte či v iných krajinách.
Po druhé, medzi serióznymi európskymi a americkými historikmi niet sporu o tom, že to, čo sa dialo v rokoch 1915 až 1917 na východe Osmanskej ríše nebola iba jedna z „epizód“ svetovej vojny, pri ktorej zhodou okolností zahynulo pol milióna Arménov – ako tvrdí dodnes Turecko –, ale išlo o systematické vyvraždenie viac ako 1,5 milióna Arménov. V skutočnosti išlo o prvú v minulom storočí, no dodnes popieranú genocídu: od roku 1965, kedy ju uznal Uruguaj, ju uznali desiatky krajín, včítane Slovenska (2004). Celá záležitosť je dodnes mimoriadne citlivá a polarizujúca politické scény kľúčových krajín ako sú Spojené štáty alebo Nemecko. Na jednej strane by radi pomenovali veci jasne, na druhej sa toho z čisto pragmatických dôvodov obávajú. Pretože Turecko je dôležitý spojenec, ktorého si nemožno pohnevať...
Čo sa vlastne pred takmer 100 rokmi udialo? Turci používali široký arzenál nástrojov vyvražďovania. Vojenské elity postrieľali, ženy, deti a starcov nahnali do sýrskej púšte, kde zomreli vyčerpaním, hladom a smädom. Systematická likvidácia – podobne ako v prípade Židov – si však vyžadovala takpovediac priemyselné riešenia. Boli tri spôsoby, ako to urobiť vo veľkom a hlavne lacno. Prvý: ľudí utopili. Tisíce žien a detí nahádzali z lodí do Čierneho mora; mužov zviazali niekoľkých postrieľali a mŕtve telá stiahli ostatných pod hladinu. Druhý: ľudí upálili. Túto metódu považuje za „najkratšiu“ veliteľ 3. tureckej armády vo vyhlásení z decembra 1918. A tretí spôsob: nešťastníkov pri pochodoch v spaľujúcej púšti uchodili na smrť. Inak, v sýrskej púšti sa nachádza aj komplex podzemných jaskýň, kam Turci zahnali tisíce Arménov, pričom pri vchode založili ohne a dym ich postupne udusil – boli to prvé plynové komory.
V Osmanskej ríši žili asi dva milióny Arménov, z toho väčšina v šiestich provinciách vtedajšieho západného Arménska. Dnes ide o územie Turecka, bývalá metropola mesto Van trpí dokonalým vymazaním pamäti: dvetisíc kostolov v tomto kraji bolo zničených alebo zmenených na mešity, z chačkarov (arménske kríže) sa stali symboly islamu. Ktovie, tam žijúci Turci možno ani netušia, že ich predkovia sú siroty alebo ženy vyvraždených Arménov, ktoré násilím konvertovali na islam. Turci boli až doteraz presvedčení, že s nimi sotva niekto pohne. Keď mal pred piatimi rokmi Kongres Spojených štátov hlasovať o tom, že masakry Arménov boli genocídou, prezident Bush to stopol. Ohrozilo by to životné záujmy jeho krajiny: cez Turecko išla vtedy väčšina zásobovacích línií do Iraku. Prezident tiež odvolal amerického veľvyslanca v Turecku, keď použil slovo genocída. Odvážnejší a statočnejší v tomto smere nie je dnes ani Barack Obama. V predvolebnej kampani síce sľúbil konečne použiť a uznať explozívny výraz genocída, k obrovskému sklamaniu Arménov však po zvolení označil udalosti spred takmer sto rokov „iba“ ako zverstvo.
Zhrňme to. Tradične zbabelí Francúzi sú konečne raz statoční a nejde iba o Sarkozyho predvolebný ťah s hlasmi polmiliónovej arménskej diaspory. Nedáva to logiku, pretože týmto krokom si rozhodne poštval proti sebe milióny imigrantov z moslimských krajín. Ak sa vymierajúca Európa nemá iba prizerať násiliu, ktoré sa beztrestne pácha na komunitách kresťanov v moslimských krajinách, musí nazývať veci pravým menom a nebáť sa následkov. Tým zároveň nevyzývam na kultúrnu vojnu ani nehovorím, že Európa musí rezignovať na svoj koncept slobody prejavu a ľudských práv.
Ešte link na moje fotografie z Jerevanu:
http://www.tyzden.sk/fotografie/zahranicie/armensko-si-pripomina-genocidu.html
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.