Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Môj Top 10

.peter Bálik .názory

Keby som bol vinár, napísal by som, že to bol veľmi dobrý rok.

Peter Bálik

Nielenže vyšlo zopár vecí od mojich obľúbencov, ale aj našlo sa dosť vecí, o ktorých som nemal potuchy a veľmi ma potešili. Pripomínam, že ide moje Top Ten najlepších albumov minulého roka. Je to čisto subjektívna vec a keď v mojom zozname niekto niečo pekné objaví, tak to je len dobre. 
Radiohead: King Of Limbs (XL Recording)
Priznám, že nie som veľký fanúšik Radiohead, ale ich posledný album ma úplne dostal. Počúval som ich v deväťdesiatych rokoch, keď boli ešte klasickou alternatívnou kapelou, ale potom ako začali experimentovať som ich stratil. Našťastie ale nikdy nie je neskoro. K ich hudbe som sa dostal tak, že som si vypočul na You Tube niektoré sólového vystúpenia Thoma Yorka z gitarou, znel ako obyčajný-neobyčajný folkáč a potom si pesničky z Yorkových koncertov pustil ako ich na King Of Limbs nahrali Radiohead. A došlo mi to! Kapela ich rozštvrtila na kúsky ako chop-sui a potom ich zvláštnym spôsobom dala znovu dohromady. Znejú divne, ale krásne. A druhá strana ich poslednej platne je jednoducho nádhera.
Radiohead: Lotus Flower
Jonathan Wilson: Gentle Spirit (Bella Union)
Americký pesničkár Jonathan Wilson má nad tridsať rokov , ale jeho debutová platňa Gentle Spirit znie akoby predtým nahral desiatky albumov. Jonathan je asi môj najväčší objav roka. Ten kto má rád sixties a pesničkárov, ktorí kedysi pôsobili v kalifornských údoliach nedaľeko Los Angeles, si Wilsona isto obľúbi. Jeho Gentle Spirit je retro ako sviňa, ale nie je v tom žiadne epigonstvo. Tento album sa nedá počúvať len tak, jednoducho vás pohltí a vy sa ocitnete v úplne inej dimenzii, kde všetko má svoje miesto, kde vietor jemne pofukuje, hore svieti príjemné slnko a oceán šumí v pozadí vášho domu pri pobreží. Ak sa nejakému umelcovi podarí táto vec, pretože hudba môže plniť funkciu aj akéhosi telemostu z nášho nakloneného sveta do miest, kde vládne pokoj v duši, tak potom klobúk dole, Jonathan Wilson!
Jonathan Wilson: Desert Raven
The Beach Boys: Smile Sessions (Capitol)
Všetko má svoj čas. Niekomu stačí zopár týždňov na to, aby nahral a vydal výborný album, inému to zas môže trvať 46 rokov! Album Smile mal pôvodne vyjsť v roku 1966, ale šéf The Beach Boys, spevák a skladateľ Brian Wilson sa počas nahrávania a experimentovania v tom úplne stratil a dosolova sa zbláznil. Album sa odložili k ľadu, pretože k množstvu nahrávok jednoducho nikto nevedel nájsť kľúč a po rokoch ho rozmrazili ako zviera z doby ľadovej a čuduj sa svete, to zviera stále žije! Na Smile sú pesničky, kde sa stretáva krása zo šibnutosťou – po prvom vypočutí som mal pocit, že to nemohol zložiť duševne zdravý človek, ale tá výhybka v mozgu Briana Wilsona spôsobila, že po dlhom čase som počul niečo čisté, naivné a detsky úprimné. A tie harmónie! A že odkiaľ to tí Fleet Foxes majú!?
The Beach Boys: Surfs Up
Ryan Adams: Ashes and Fire (Capitol)
Na začiatku musím pripomenúť, že som nekritickým obdivovateľom Ryana Adamsa, fanúšikovsky zahľadený jedinec, ktorý je schopný od toho pesničkára, ktorý je schopný nahrať album za jeden deň (v roku 2005 vydal až tri albumy) zožrať takmer všetko! Napriek absolútnej nekritickosti k Ryanovi je jeho nový album nádherný. Obyčajné pesničky s obyčajným zvukom, ktoré sa vo výtvarnom umení dajú prirovnať k obyčajným jednofarebným kresbám, no keď svoj pohľad priblížite k linkám, vidíte že ich ťahal majster. Ryan Adams je podľa mňa génius a ako to u génioch býva, tak aj nedocenený, ale to je jedno. Ashes and Fire produkoval Glyn Johns, ktorý kedysi nahrával Beatles, Rolling Stones alebo Who. Na zvuku albumu cítiť, keď to do rúk zoberie takýto veterán.
Ryan Adams: Kindness
Villagers: Live At Working Man s Club (Domino)
Táto lajvka vyšla iba na platni a dala sa kúpiť iba v rámci Record Store Day, čiže v deň oslavujúci kamenné obchody s hudbou pre fajnšmerkrov a preto v mojej Top 10 je akousi raritou Villgarers je skupina, ktorú tvorí v podstate mladučký írsky pesničkár Conor J. O Brien. Jeho predminuloročný debutový album Beckoming A Jackal bol pre mňa malým objavom, ale predsa niektoré z pesničiek trošku trpeli prešpekulovanými aranžmánmi, no táto lajvka z starého dublinského klubu ukazuje, že Conorove pesničky sú krásne v tej najčistejšej jednoduchej podobe. Krehké a srdcervúce.
Villagers: Beckoming A Jackal
Low: C Moon (Sub Pop)
Do minulého roku som kapelu Low vôbec nepoznal a pritom táto skupina má za sebou takmer dvadsaťročné účinkovanie na americkej alternatívnej scéne. Ale nie je ťažké sa zamilovať do tejto trojice, keď si vypočujete napríklad pieseň Witches zo C Moon. Kedysi sa takejto hudbe hovorilo lo-fi, no v skutočnosti to znie skôr ako hi-fi. Plný zvuk, jednoduché aranžmány, takmer dokonalý harmonizujúci vokál manželov Alana Sparhawka a Mimi Parker dávajú albumu nadpozemský nádych a to nielen preto, že album vznikol v mormonskom kostole v meste Duluth.
Low: Try To Sleep
Gillian Welch: Harrow and The Harvest (Acony)
Gillian Welch je jednoducho kráľovnou štýlu Americana alebo vlastne aj celej americkej country. Komu sa dnes podarí nahrať album, ktorý len stojí na dvoch akustických gitarách a vokále? Harrow and The Harvest je čistá nádhera a zodpovedne môžem vyhlásiť, že je aj modernou klasikou. Gillian Welch je úžasná speváčka a spolu s životným partnerom a fantastickým gitaristom Daveom Rawlingsom vytvorili duo, píšuce piesne pre dnešné časy, ktoré znejú akoby sa od tridsiatich rokov minulého storočia v popmusic nič nezmenilo, ale keď tam bije srdce, tak je to úplne jedno.
Gillian Welch: Hard Times
Bon Iver: Bon Iver (4AD)
Keby som mal urobiť top 10 rebríček albumov, pri ktorých sa najlepšie zaspáva, tak druhá platňa Bona Ivera, čiže Justina Vernonom, by ho určite vyhrala.  Nie je vôbec zlé, keď tvrdíte, že váš album je najlepší na spánok, to vôbec nezmanená, že je určený na uspávanie hadov. Skôr naopak, hociktorá hudba, ktorá ma v sebe zabudované rafinovaná rušičky, človek vyrušuje, aj keď pracuje. Bon Iver urobil s druhým albumom obrovský krob vpred. Jeho debut For Emma, Forever Ago bol krásny, ale útly, domácky nahraný album. Dvojka Bon Iver je jeho opakom – majstrovsky vyaranžovaný, pompézny, ktorý si ale zachováva intimitu.  Stretol som sa s názorom, že Bon Iver sa počúvať príliš nedá, že moc piští, akoby ho niekto kopol do rozkroku a jeho hlas sa mu už nevrátil do pôvodnej polohy. Ale toto je soulová hudba, kde vysoké tóny sú povinosťou!
Bon Iver: Calgary
Bonnie Prince Billy: Wolfroy Goes To Town (Drag City)
Hovorím, že je lepšie byť fanúšikom amerického folkera Bonnieho Princa Billyho ako napríklad Coldplay. Už len kvôli produktivite. Pretože zatiaľ čo londýnski chlapci jeden album za štyri roky, Bonnie stihne nahrať za to isté obdobie aj päť. A to jeho hudba netrpí nadprodukciou, je to skôr v jeho prirodzenosti, skladá a spieva tak akoby dýchal čerstvý ranný vzduch. Tento rok nahral jeden album Wolfroy Goes To Town a k tomu stihol nahrať ďalších päť SP platní. Je to proste blázon, ale čarovný. A jeho country je divné, ale nádherné.
Bonnie Prince Billy: There Is No God
Vladimír Merta a ETC: Ponorná řeka (Galen)
Neviem prečo starí folkáči majú k tomuto svetu stále, čo povedať a dokážu ho glosovať lepšie ako ich mladší nasledovníci, keď podľa zákonov prírody by ako starci mali svet pozorovať z úctivej vzdialenosti. Vladimír Merta, ktorého na jeho novinke sprevádzajú borci z skupiny ETC (od Vladimíra Mišíka), to zatiaľ nezabalil a je to len dobre. Jeho nový album Ponorná řeka je tou nahrávkou, na ktorú som od Mertu roky čakal. Už žiadne dlhé piesne, ktoré nemajú konca kraja. ETC dala Mertovi priestor, ale zároveň aj hrany a majster, nútený pohybovať sa v oklieštenom priestore dáva zo seba divy. Swingová Bye Bye, Miss Blanche, pocta pražskej prostitutke, ktorá sa vyspala s celým Banjom Bandom Ivana Mládka, je skoro dokonalá. Ponorná řeka obsahuj aj pieseň Vzdálené výstřely, do ktorej som sa zamiloval pred rokmi, keď ju hral na bratislavskom koncerte, ale nepodarilo sa mi vypátrať na ktorom z x Mertových albumov sa nachádza. Až teraz.  Pan Merta, dík za tento skvost!
Vladimír Merta a ETC: Ponorná řeka

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite