V jeseni roku 2008 skolaboval najprv islandský a pár mesiacov na to aj americký a vzápätí európsky bankový systém. Teda až na jeden rozdiel: islandské banky skutočne skrachovali, ich dlžôb a majetku sa zmocnili veritelia a tí až doteraz hľadajú spôsob ako z kedysi sebavedomých finančných inštitúcií vytiahnuť aspoň časť svojich pohľadávok. Štát - podľa môjho názoru celkom múdro - nepomáhal bankám, ale tým ich klientom, ktorí by v dôsledku krízy a neschopnosti splácať úvery a hypotéky v cudzej mene prišli o strechu nad hlavou.
Jednou zo skolabovaných islandských inštitúcii bola internetová odnož banky Landsbakinn, ktorá s veľkým úspechom pôsobila vo Veľkej Británii a v Holandsku. Klientov lákala na nebezpečne (nezodpovedne?) vysoké úroky a tí sa zlákať radi nechali. No a potom prišiel krach. Británia a Holandsko promptne svojim občanom pokryli straty (včítane tých vysokých úrokov!) a - obrazne povedané - islandskej vláde poslali šek. Išlo zhruba o 2,35 miliardy libier pre UK a 1,3 miliardy eur pre Holandsko. Islandský parlament o tom dlho rokoval - išlo zaťaženie každého občana Islandu sumou 12 000 Euro - a svoje záväzky prijal s tým, že splácanie spojil s rastom islandského HDP. Tento návrh sa na Islande nazýva "Icesave 1".
Britom a Holanďanom sa to nepáčilo, návrh neprijali a žiadali od Islandu ustúpenie od ústupkov.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.