Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sme všetci Egypťania?

.marína Gálisová .názory

Economist ešte pred pár dňami písal, že západní turisti nemusia z Egypta utekať. Vraj majú aj lepšiu možnosť: byť svedkami týchto historických okamihov. Už vtedy, a to sa ešte nezačal pohon na novinárov v Káhire, som z toho mala zmiešané pocity.

Marína Gálisová

Moja dosť dávna spolužiačka a stále kamarátka, hoci v posledných rokoch už, žiaľ, iba skypová a facebooková, z Egypta odišla aj s manželom. Majú Egypt radi a dlho tam žijú, no obávali sa výtržností. Mali pravdu. Fotky z letiska, ktoré tesne pred odletom urobila, boli mrazivé. Nie, žiadna krv, žiadne rozbité sklo, palice, obušky a rozzúrení ľudia. Len davy ľudí, túžiace uniknúť. Unikali z krajiny, kde môže byť aj vzbura proti bezpráviu rozbuškou niečoho, čo sa časom stane ešte väčším bezprávím. Tí ľudia nepozerali na situáciu zvonku, akademicky a s nadšením salónnych revolucionárov. Nemali naivné očakávania. Zrejme vedeli, prečo odchádzajú.
Potom som videla iné fotografie. Z káhirského námestia, kde mali už onedlho vypuknúť krvavé zrážky medzi provládnymi a protivládnymi demonštrantmi. Boli na nich rozjasaní ľudia, očakávajúci Mubarakov odchod. A boli na nich aj deti. Maličké deti s transparentmi, zástavkami, detičky na pleciach rodičov, ale aj postavené na tanky. Bábätko v kočíku, na ktorom visel politický plagát. Batoľa spiace v matkinom náručí. A znovu ma pochytili zmiešané pocity. Viem, že tam ide o veľa. Viem, že každý, kto chce v Egypte zmenu, má zrejme pocit, že je na tom námestí nenahraditeľný. Ale ísť tam s dieťaťom? Postaviť dieťa na tank? Vykročiť do davu demonštrantov s kočíkom?
Prečo ma z toho mrazí... asi preto, lebo cítim nejaký nesmierny rozdiel vo vnímaní tých vecí, o ktorých sme väčšinou presvedčení, že ich každý cíti rovnako. Vždy som si myslela, že s každým človekom na tejto planéte (okrem úplne vyšinutých, psychopatických a sociopatických jedincov a podobných odchýliek) mám spoločný pud, ktorý káže ľúbiť a ochraňovať deti. Lenže niekde je zrejme dôležitejšia idea a boj než dieťa. A z toho mám zimomriavky. Neviem, či je ten rozdiel daný civilizačne, kultúrne, nábožensky alebo ako. Mrazí ma už z toho, že existuje.
Potom už nevládzem s nadšením prikyvovať, keď čítam napríklad komentár od Nicholasa D. Kristofa v New York Times, kde píše Všetci sme Egypťania. Názor, aký Kristof prezentuje (a nie je s ním sám) vychádza z predpokladu, že tomu, o čo ide v Egypte, môžeme západnou optikou porozumieť. A že to bude mať aj výsledok, aký by mala – pravdepodobne – vzbura proti bezpráviu, keby sa diala na Západe.
Mám pocit, že teraz situácii v Egypte lepšie rozumejú tí, ktorí odtiaľ, síce so žiaľom a veľmi neradi, odišli a odchádzajú. Výsledok tejto vzbury, ktorá sa začala ako prejav odporu proti bezpráviu, si netrúfam odhadovať. Len sa bojím – aj o tie deti, o ktoré sa niektorí tamojší rodičia očividne neboja.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite