Moja dosť dávna spolužiačka a stále kamarátka, hoci v posledných rokoch už, žiaľ, iba skypová a facebooková, z Egypta odišla aj s manželom. Majú Egypt radi a dlho tam žijú, no obávali sa výtržností. Mali pravdu. Fotky z letiska, ktoré tesne pred odletom urobila, boli mrazivé. Nie, žiadna krv, žiadne rozbité sklo, palice, obušky a rozzúrení ľudia. Len davy ľudí, túžiace uniknúť. Unikali z krajiny, kde môže byť aj vzbura proti bezpráviu rozbuškou niečoho, čo sa časom stane ešte väčším bezprávím. Tí ľudia nepozerali na situáciu zvonku, akademicky a s nadšením salónnych revolucionárov. Nemali naivné očakávania. Zrejme vedeli, prečo odchádzajú.
Potom som videla iné fotografie. Z káhirského námestia, kde mali už onedlho vypuknúť krvavé zrážky medzi provládnymi a protivládnymi demonštrantmi. Boli na nich rozjasaní ľudia, očakávajúci Mubarakov odchod. A boli na nich aj deti. Maličké deti s transparentmi, zástavkami, detičky na pleciach rodičov, ale aj postavené na tanky. Bábätko v kočíku, na ktorom visel politický plagát. Batoľa spiace v matkinom náručí. A znovu ma pochytili zmiešané pocity. Viem, že tam ide o veľa. Viem, že každý, kto chce v Egypte zmenu, má zrejme pocit, že je na tom námestí nenahraditeľný. Ale ísť tam s dieťaťom? Postaviť dieťa na tank? Vykročiť do davu demonštrantov s kočíkom?
Prečo ma z toho mrazí... asi preto, lebo cítim nejaký nesmierny rozdiel vo vnímaní tých vecí, o ktorých sme väčšinou presvedčení, že ich každý cíti rovnako. Vždy som si myslela, že s každým človekom na tejto planéte (okrem úplne vyšinutých, psychopatických a sociopatických jedincov a podobných odchýliek) mám spoločný pud, ktorý káže ľúbiť a ochraňovať deti. Lenže niekde je zrejme dôležitejšia idea a boj než dieťa. A z toho mám zimomriavky. Neviem, či je ten rozdiel daný civilizačne, kultúrne, nábožensky alebo ako. Mrazí ma už z toho, že existuje.
Potom už nevládzem s nadšením prikyvovať, keď čítam napríklad komentár od Nicholasa D. Kristofa v New York Times, kde píše Všetci sme Egypťania. Názor, aký Kristof prezentuje (a nie je s ním sám) vychádza z predpokladu, že tomu, o čo ide v Egypte, môžeme západnou optikou porozumieť. A že to bude mať aj výsledok, aký by mala – pravdepodobne – vzbura proti bezpráviu, keby sa diala na Západe.
Mám pocit, že teraz situácii v Egypte lepšie rozumejú tí, ktorí odtiaľ, síce so žiaľom a veľmi neradi, odišli a odchádzajú. Výsledok tejto vzbury, ktorá sa začala ako prejav odporu proti bezpráviu, si netrúfam odhadovať. Len sa bojím – aj o tie deti, o ktoré sa niektorí tamojší rodičia očividne neboja.
Potom som videla iné fotografie. Z káhirského námestia, kde mali už onedlho vypuknúť krvavé zrážky medzi provládnymi a protivládnymi demonštrantmi. Boli na nich rozjasaní ľudia, očakávajúci Mubarakov odchod. A boli na nich aj deti. Maličké deti s transparentmi, zástavkami, detičky na pleciach rodičov, ale aj postavené na tanky. Bábätko v kočíku, na ktorom visel politický plagát. Batoľa spiace v matkinom náručí. A znovu ma pochytili zmiešané pocity. Viem, že tam ide o veľa. Viem, že každý, kto chce v Egypte zmenu, má zrejme pocit, že je na tom námestí nenahraditeľný. Ale ísť tam s dieťaťom? Postaviť dieťa na tank? Vykročiť do davu demonštrantov s kočíkom?
Prečo ma z toho mrazí... asi preto, lebo cítim nejaký nesmierny rozdiel vo vnímaní tých vecí, o ktorých sme väčšinou presvedčení, že ich každý cíti rovnako. Vždy som si myslela, že s každým človekom na tejto planéte (okrem úplne vyšinutých, psychopatických a sociopatických jedincov a podobných odchýliek) mám spoločný pud, ktorý káže ľúbiť a ochraňovať deti. Lenže niekde je zrejme dôležitejšia idea a boj než dieťa. A z toho mám zimomriavky. Neviem, či je ten rozdiel daný civilizačne, kultúrne, nábožensky alebo ako. Mrazí ma už z toho, že existuje.
Potom už nevládzem s nadšením prikyvovať, keď čítam napríklad komentár od Nicholasa D. Kristofa v New York Times, kde píše Všetci sme Egypťania. Názor, aký Kristof prezentuje (a nie je s ním sám) vychádza z predpokladu, že tomu, o čo ide v Egypte, môžeme západnou optikou porozumieť. A že to bude mať aj výsledok, aký by mala – pravdepodobne – vzbura proti bezpráviu, keby sa diala na Západe.
Mám pocit, že teraz situácii v Egypte lepšie rozumejú tí, ktorí odtiaľ, síce so žiaľom a veľmi neradi, odišli a odchádzajú. Výsledok tejto vzbury, ktorá sa začala ako prejav odporu proti bezpráviu, si netrúfam odhadovať. Len sa bojím – aj o tie deti, o ktoré sa niektorí tamojší rodičia očividne neboja.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.