Slováci väčšinovo ignorovali komicko-poplašnú kampaň Slotovco-Belousovovcov, a to je plus. Aj tunajší Maďari väčšinovo volili stranu, ktorá už názvom volala, že je maďarsko-slovenská. To je tiež plus. V tomto zmysle naozaj nie sme čiernou dierou Európy. Ale nacionalizmus nie je mŕtvy. Skôr nemŕtvy. A nie iba preto, že do parlamentu sa (škoda!) so stiahnutým bruchom prevliekol Slota.
Odteraz tu máme jednu mimoparlamentnú a zrejme čoraz radikálnejšiu maďarskú stranu. Okej, povie si niekto, aspoň sa vyfarbili. No aj tak je to dôvod na obavy. Lebo maďarsko-slovenské a slovensko-maďarské vzťahy nebudú nikdy úplne hladké. Ich náročnosť môže byť inšpiráciou k hľadaniu dobrých riešení, alebo podnetom k vzájomnému urážaniu (sa). Prítomnosť radikálov vždy znamená, že ochota k dobrým riešeniam vydrží kratšie a nervy praskajú rýchlejšie. Aj nervy inak neradikálnych politikov. A to je druhá obava.
Vydrží Bugárov Híd, keď už bude jedinou parlamentnou maďarskou (hoci nie čisto maďarskou) stranou, aj v náročných okamihoch hlásať svoju zvesť o nekonfliktnej spolupráci? Nevystrčia aj na tomto Moste rožky niektoré radikálnejšie prúdy? Aj z obavy, aby radikálnejší maďarskí voliči v budúcich voľbách masovo nedezertovali k Csákymu? Csáky bude mať totiž výhodu opozície a Bugár nevýhodu mainstreamu. Mainstream sa môže len preto, že je rozvážnejší, javiť niektorým ako bezzubý.
Nacionalizmus naozaj nezomrel. Je ako Stokerov prastarý gróf alebo ako Lovecraftov podmorský, mŕtvy a predsa na svoj návrat čakajúci Cthulhu. „Ph'nglui mglw'nafh Cthulhu R'lyeh wgah'nagl fhtagn,“ spievajú jeho vyznavači. „V svojom dome v R’lyehu sníva a čaká mŕtvy Cthulhu.“ To len na záver, aby neodznel v celkom vážnom tóne. Lebo vážne tóny možno ešte prídu.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.