zatiaľ čo v slobodnom svete rastie extrém, v prieskumoch aj na uliciach, u nás ho máme už dlho priamo vo vláde. Francúzsku hrozí Le Pen, Nemecku AfD, Británii Farage, a nie je to pekný pohľad. Ale my sme už ďalej. Pán Matovič prijal dávnejšie hlasy fašistov pri rozdávaní z rozpočtu, pán Fico už dlhšie číta z pier odporného agresora, pričom doma sa tri roky opieral o pána Tarabu, a nabudúce pozýva fašistov do vlády rovno ako stranu.

Toto je natoľko vážne, že v komunálnych a župných voľbách niet veľmi o čom uvažovať. Nie je to zdravá situácia, mestá, obce a župy potrebujú plán a schopnosť miestnych lídrov konať, nie vynútenú voľbu kohokoľvek proti súčasnej či budúcej moci extrému. Ale svet, aj ten náš, je natoľko vymknutý z kĺbov, že obrana slobody a pravidiel stojí teraz nad všetkým ostatným.

Ak by som žil v prešovskom kraji, môj hlas by preto bez váhania získal Milan Majerský, predseda toho KDH, ktoré si za podpredsedu zvolilo pána Karasa a ktoré premiér po použití opakovane ponižuje. Nijako by som neváhal. A rovnako rýchlo by som sa rozhodoval všade, kde sa k moci derie extrém. Viacerí kandidáti opozície pritom nie sú veľmi presvedčiví, na viacerých miestach idú proti sebe navzájom, ale to, čo stojí proti nim, nedáva takmer žiadnu možnosť výberu.

Je celkom zaujímavé, že ešte aj v Bratislave, bašte odporu proti mečiarizmu aj unesenému štátu, kde by sa dal očakávať obsahový súboj rôznych lídrov slobody, to vyzerá podobne. Juraj Droba býva za župana zvolený bez ohľadu na čokoľvek, vrátane kiksov v straníckej politike, a oponenti primátora Valla vygenerovali ako alternatívu čudesné duo Čahojová-Winkler. Hovorí to niečo o stave a ponuke demokratického tábora.