zatiaľ čo v slobodnom svete rastie extrém, v prieskumoch aj na uliciach, u nás ho máme už dlho priamo vo vláde. Francúzsku hrozí Le Pen, Nemecku AfD, Británii Farage, a nie je to pekný pohľad. Ale my sme už ďalej. Pán Matovič prijal dávnejšie hlasy fašistov pri rozdávaní z rozpočtu, pán Fico už dlhšie číta z pier odporného agresora, pričom doma sa tri roky opieral o pána Tarabu, a nabudúce pozýva fašistov do vlády rovno ako stranu.

Toto je natoľko vážne, že v komunálnych a župných voľbách niet veľmi o čom uvažovať. Nie je to zdravá situácia, mestá, obce a župy potrebujú plán a schopnosť miestnych lídrov konať, nie vynútenú voľbu kohokoľvek proti súčasnej či budúcej moci extrému. Ale svet, aj ten náš, je natoľko vymknutý z kĺbov, že obrana slobody a pravidiel stojí teraz nad všetkým ostatným.

Ak by som žil v prešovskom kraji, môj hlas by preto bez váhania získal Milan Majerský, predseda toho KDH, ktoré si za podpredsedu zvolilo pána Karasa a ktoré premiér po použití opakovane ponižuje. Nijako by som neváhal. A rovnako rýchlo by som sa rozhodoval všade, kde sa k moci derie extrém. Viacerí kandidáti opozície pritom nie sú veľmi presvedčiví, na viacerých miestach idú proti sebe navzájom, ale to, čo stojí proti nim, nedáva takmer žiadnu možnosť výberu.

Je celkom zaujímavé, že ešte aj v Bratislave, bašte odporu proti mečiarizmu aj unesenému štátu, kde by sa dal očakávať obsahový súboj rôznych lídrov slobody, to vyzerá podobne. Juraj Droba býva za župana zvolený bez ohľadu na čokoľvek, vrátane kiksov v straníckej politike, a oponenti primátora Valla vygenerovali ako alternatívu čudesné duo Čahojová-Winkler. Hovorí to niečo o stave a ponuke demokratického tábora.

Ale hovorí to niečo aj o Matúšovi Vallovi? Pre mňa nie. Juraja Drobu budem voliť za župana akosi automaticky, no hlas Matúšovi Vallovi bude iný. Neodovzdám ho kvôli nevoliteľnému oponentovi, obave z extrému či zo zotrvačnosti, ale kvôli mestu, v ktorom od narodenia žijem. A urobím to rád.

To nijako neznamená, že kritici primátora a jeho ľudí sa vo všetkom mýlia. Aj mne prekážali niektoré nápady, ktoré vychádzali skôr z nadšenectva a snahy pretvoriť mesto a ulice na svoj obraz, než z reality a potrieb väčšiny ľudí. Niektoré prícestné ihriská či hravé ostrovčeky boli až komické. Ale aj niektoré cyklopruhy boli priširoké, plató, ktoré som preferoval pred planetáriom, je stále omeškané, a predvolebné šturmovanie s prerábkou niektorých ciest a námestí je mi až trápne.

Vnímam aj kritiku veľkosti radnice, ponosy na pomalé riešenie dopravy, parkovaciu politiku, spor o električku cez Euroveu, či obvinenia z prílišného ustupovania developerom. Na väčšinu z toho poznám dva silné pohľady, v niečom ani nemám pevný názor. K poslednému ale musím povedať, že ani po 8 rokoch tohto primátora vo funkcii som nestratil dôveru v jeho nekorupčnosť.

Sám bývam v časti Starého mesta, kde je stále zvykom pri potrebnej rekonštrukcii najprv rozkopať celú ulicu vrátane chodníkov, potom mesiace čakať, a až potom veci dokončiť. Moju krátku ulicu takto prerábali takmer rok a pol. To je až arogantné voči ľuďom, pre ktorých je ulica súčasťou domova. Dialo by sa to aj na uliciach, kde býva architekt prerábky alebo vedenie mestskej časti či mesta?

Toto zažívajúc, a počúvajúc aj vzácnych ľudí, ktorí už súčasného primátora nechcú voliť, pokojne opakujem, že Matúša Valla budem voliť s radosťou. Slovensko zaostáva takmer vo všetkom, a takmer nič tu nie je svetové. Viem, že v cynickom ekosystéme slovenského verejného života sa to až nepatrí povedať, ale viaceré premeny Bratislavy, za ktorými stojí omladená radnica, a ktoré vidím pri prechádzaní mestom (Vydrica to žiaľ nie je), považujem za niečo, čo sa vymyká malosti a mení perifériu na čosi predsa len európske. Toto aktívne vymykanie sa osudu a snaha mesta prerásť vlastné limity je – popri nesamozrejmom odolávaní korupcii - hlavný dôvod, prečo necítim voľbu Matúša Valla iba ako povinnosť.