I.

Veľakrát sme si od českých volieb povedali, že Česko je na slovenskej ceste. Nie je to celkom tak.

Český minister zahraničia Petr Macinka je posledný, koho by si civilizovaný svet mal brať za vzor. Predseda strany Motoristé sobě je presne to, na čo poukazuje táto funkcia: človek, čo sa vyviezol do najvyššej politiky na vlne frustrácie a zmätenosti spoluobčanov, nespokojných prakticky so všetkým, ale vybíjajúcich si tú nespokojnosť na nesprávnych miestach. Macinku zvolili dezorientovaní, ruskou hybridnou vojnou zmanipulovaní ľudia, ktorých hnevajú sčasti reálne a sčasti vymyslené problémy v spoločnosti. Lenže Petr Macinka teraz koná v reakcii na ruskú hybridnú vojnu tak, ako sa konať má. Po útoku Ruska na letisku v nemeckom Lipsku, si Macinka predvolal si ruskú veľvyslankyňu v Česku. Vypočul si jej táraniny, že Rusko je nevinné, že Západ len prostredníctvom incidentu v Lipsku zase útočí na Rusko. A diplomatickým jazykom ju poslal tam, kam slnko nedosvieti.

Macinka navyše oznámil, že Česká republika prijme opatrenia, ktoré obmedzia pôsobenie diplomatického aj technického personálu z Ruska na českom území. To bude aj odveta za podobné sprísnenie podmienok pre českých diplomatov v Moskve. Toto je politické, ale hlavne bezpečnostné opatrenie. Vie sa, že ruskí diplomati sú nie vždy diplomatmi, ale vždy sú ruskými špiónmi. Obmedziť ich pôsobenie je sebazáchovné. 

Ako to, že Česko toto dokáže? Hoci má pri kormidle zahraničnej politiky „motoristu sobě“?

II.

A čo zatiaľ robí Slovensko? Odsúdili sme síce ústami ministra zahraničia útok v Lipsku, ale jednak k tomu odsúdeniu pridal Juraj Blanár nezmyselné karhanie na adresu Európskej únie, že „je potrebné zachovať chladnú hlavu, ďalej neeskalovať napätie a hľadať cestu k mierovým rokovaniam, ktoré sú podľa nášho názoru absolútne nevyhnutné“.