ako sa hovorí, demokracia je vždy jedny voľby od zániku. Áno. Ale k tomu zániku sú aj iné stupienky ako voľby – napríklad partnerstvá, ktoré sa udržiavajú, a tie, ktoré sa neudržiavajú. Zrátať si, kam smeruje Slovensko podľa týchto stupienkov, naozaj nie je vysoká matematika.

Takže akými očami sa máme dívať na výlet prezidenta do Číny a na stretnutie premiéra s prezidentom Spojených arabských emirátov? Prečo si vyberajú ako partnerov práve tieto krajiny? A, ako by asi povedal nejaký diablov advokát, nie je to jedno, kam top predstavitelia Slovenska oficiálne cestujú a s kým sa doma oficiálne stretávajú? Veď z toho možno niečo kvapne našej ekonomike...

Pozrime sa na to zo širšieho pohľadu. Nemožno si nevšimnúť, že diár, do ktorého si členovia súčasnej slovenskej vlády píšu medzinárodné stretnutia, nie je plný. Predstavitelia normálnych funkčných demokracií s normálne fungujúcou ekonomikou cestujú viac na významné stretnutia do zahraničia a aj sa viac stretávajú na domácej pôde s významnými osobnosťami.

Tí naši predstavitelia sa stretávajú hlavne s hlavami nedemokratických režimov.

Prečo? Naša klasická výhovorka – sme malé Slovensko, musíme brať, čo sa nám ponúka – tu neplatí. Nie je to o veľkosti krajiny, ale o jej reputácii.