tí, ktorí od Trumpa stále očakávajú dobré výsledky, sa snažia hľadať pozitíva – niekedy nasilu, čo skresľuje ich pohľad. Tí, ktorí Trumpa dávno prekukli, pozitíva nehľadajú – no niekedy ich pohľad skresľuje škodoradosť. Jedno aj druhé je nešťastné, lebo skreslený pohľad nie je dobrý pohľad.

Pritom tí, ktorí hľadajú v Trumpovom konaní pozitíva, nie sú nutne jeho nekritickí priaznivci: často sa len opierajú o overený fakt, že keď Trump urobí niečo nešikovné, nelogické, nesprávne a zlé, racionálnejší aktéri na svetovej scéne zareagujú spôsobom, ktorý má jeho činy korigovať – a urobia niečo správne. Toto je prípad výdavkov na zbrojenie, ktoré Američania správne pripomínali Európanom v NATO ešte pred Trumpom. Európania tie výdavky odmietali zvyšovať, až prišiel Trump so svojím bezhodnotovým obchodníckym hulákaním – a spojencom v NATO nezostalo nič iné, ako sa neochotne stavať na vlastné nohy. Máme za to ďakovať Trumpovi? V istom zmysle áno. Má si Európa vyčítať, že sa nespamätala skôr? Isteže. To však neznamená, že Trumpov bezhodnotový obchodnícky prístup, jeho odmietanie podporovať Ukrajinu, jeho spolupráca s Putinom sú v poriadku. Problém je, že do budúcna vzniká precedens, že dobré veci – zvýšiť európske rozpočty na zbrojenie – sa dajú dosahovať zlými vecami – Trumpom. Dokonca si niekto povie, že sa tak dosahovať majú, pretože normálne metódy nefungujú.

Pozrime sa touto optikou na Irán. To, ako šiel Trump proti režimu ajatolláhov, bolo proti logike mnohých vojenských cvičení a operácií. Šiel do toho bez jasných strategických cieľov, bez koordinácie so spojencami – ešte aj koordinácia s Izraelom, partnerom v akcii, občas škrípala. Šiel do toho bez vedomia, že Irán zabráni plavbe v Hormúzskom prielive. A šiel do toho s presvedčením, že všetko zbehne hladko ako vo Venezuele. Že ako vieme, že do toho tak  šiel? Lebo nijako inak to nevyzeralo.

Výsledok? Irán si overil, že má v rukách silnú páku, uzavretie Hormúzu, a vie s ňou narábať podľa ľubovôle. Režim ajatolláhov nepadol, ba podarilo sa mu prekonať krízu nástupníctva a pozíciu v Iráne si posilnili revolučné gardy – čo z Iránu robí nie menej, ale viac nebezpečnú krajinu.

Pokrokom je deštrukcia časti vojenského arzenálu Iránu, a to je faktor, ktorého dôležitosť sa ešte môže ukázať.

Ale, sčítané a podčiarknuté, nevyzerá to dobre. Iránsky režim prežil, čo je pre podobné tyranie základný úspech. Moc v Iráne prešla viac do rúk revolučných gárd, čo z neho robí ešte viac fanatickú a nebezpečnú krajinu tak pre svet, ako pre domácich oponentov. Degradácia jeho vojenského arzenálu očividne nie je taká, aby Irán nebol schopný hroziť opätovným uzavretím Hormúzu. Dokonca nie je jasné, či bude prieliv otvorený s mýtom alebo bez mýta, kedy bude „prejazdný“, s akými podmienkami.

A nukleárny arzenál? Ten, o ktorom Trump informoval, že bol vlani v lete načisto zničený? Jeho osud je vo hviezdach, respektíve v iránskom podzemí, a tam aj ostane, kým ho odtiaľ nevytiahnu americkí alebo izraelskí vojaci – toto mohol Trump nariadiť na začiatku operácie, kým sa iránsky režim otriasal v šoku. Neurobil to a pripravil sa o jeden úplne hmatateľný úspech.

Tak čo sa teda ohľadne Iránu vlastne stalo?

Iránsky režim vyšiel z tejto vojny vo zvláštnej pozícii – pripomína to víťazstvo, ale tak úplne to ním nie je. 

Prežitie môže režim prezentovať ako triumf: teokratická tyrania sa udržala pri existencii pod náporom Ameriky a Izraela, ktorých pokladá za najväčších "satanov", plus si overila vydieračskú silu uzatvárania Hormúzu. No tá existencia môže byť prekérna, lebo vojenské kapacity režimu sú oslabené a Izrael ho bude opäť pravidelne degradovať metódou "kosenia trávnika". Čas ukáže, a možno skoro, že fanúšikovia ajatolláhov sa tešia predčasne.

Amerika vyšla z tejto vojny vo zvláštnej pozícii -- pripomína to porážku, ale tak úplne to ňou nie je. 

Trump prejavil nestrategickosť, nespoluprácu so spojencami, nulový zmysel pre civilizačnú rolu Ameriky a nulovú úctu k odporcom iránskej teokracie, ktorým mal pomôcť. Amerika v očiach sveta morálne utrpela. Protizápadné skupiny, v ktorých si podávajú ruky islamisti s radikálnou západnou ľavicou, môžu ešte hlasnejšie kričať, že je "satan" a kolonizátor. A priaznivci slobodného Západu, ktorí sú za ľudské práva a proti tyraniám, sú sklamaní, lebo zákrok proti tyranom nevyšiel, ba čo je horšie, ani nie je isté, či bolo cieľom zakročiť proti tyranom, alebo len vyhovieť Trumpovmu egu. No toto všetko, tak ako predošlé Trumpove prešľapy, môže byť podnetom, aby iniciatívu prevzali ostatné časti Západu: aby do hry vstúpila Európa, aby sa v Zálive zbrojársky angažovala Ukrajina a aby sa už dnes pripravovali riešenia pre čas, keď bude Trump oslabený. Ten čas totiž príde, a možno už veľmi skoro.

Lebo, ako opakujú mnohí historici, je možné vyhrať vojnu a prehrať mier; je možné prehrať vojnu a vyhrať mier, a ktorá možnosť platí, sa vždy ukáže až časom. Nie je vylúčené, že ak sa svet spamätá a prijme fakt, že Irán je napriek Trumpovej arogancii aj problém Európy, ešte sa na všetkých týchto labilných základoch podarí vystavať niečo iné – stratégiu, ktorá v konečnom dôsledku pomôže režimu ajatolláhov do hrobu, lebo tam tento režim patrí. Ale na tom sa bude musieť podieľať demokratický svet, aj ten, ktorý doteraz dával ruky od Iránu preč.

Nezmizne však otázka, či čokoľvek dobré, ak to príde, nešlo dosiahnuť bez Trumpovho búrania pravidiel. Lebo pre fungovanie medzinárodného poriadku určite nie je zdravé, ak až zmätočné divé konanie Trumpa bude opäť impulzom k správnemu výsledku.

Ak aj v budúcnosti režim ajatolláhov padne, a ak padne aj preto, že ho teraz Izrael a Trump „nahryzli“, tak to rozhodne nebude dôkaz, že trumpovský prístup je funkčný prístup, na aký sa majú západné krajiny pri boji proti diktatúram spoliehať. Budú si musieť nájsť funkčnejší, inak posilnia diktatúry vo svete aj autokratických demagógov u seba doma.