Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dohodli sa Amerika a Irán? Aké z toho bude ponaučenie?

.marína Gálisová .názory

Amerika s Iránom sa dohodli. Nie je úplne jasné, aký je obsah dohody, ani či bude úspešne podpísaná, a už vôbec nie, aký bude mať dopad. Komentátori aj trhy však súdia, že niečo dôležité sa stalo. Ale čo?

Marína Gálisová

tí, ktorí od Trumpa stále očakávajú dobré výsledky, sa snažia hľadať pozitíva – niekedy nasilu, čo skresľuje ich pohľad. Tí, ktorí Trumpa dávno prekukli, pozitíva nehľadajú – no niekedy ich pohľad skresľuje škodoradosť. Jedno aj druhé je nešťastné, lebo skreslený pohľad nie je dobrý pohľad.

Pritom tí, ktorí hľadajú v Trumpovom konaní pozitíva, nie sú nutne jeho nekritickí priaznivci: často sa len opierajú o overený fakt, že keď Trump urobí niečo nešikovné, nelogické, nesprávne a zlé, racionálnejší aktéri na svetovej scéne zareagujú spôsobom, ktorý má jeho činy korigovať – a urobia niečo správne. Toto je prípad výdavkov na zbrojenie, ktoré Američania správne pripomínali Európanom v NATO ešte pred Trumpom. Európania tie výdavky odmietali zvyšovať, až prišiel Trump so svojím bezhodnotovým obchodníckym hulákaním – a spojencom v NATO nezostalo nič iné, ako sa neochotne stavať na vlastné nohy. Máme za to ďakovať Trumpovi? V istom zmysle áno. Má si Európa vyčítať, že sa nespamätala skôr? Isteže. To však neznamená, že Trumpov bezhodnotový obchodnícky prístup, jeho odmietanie podporovať Ukrajinu, jeho spolupráca s Putinom sú v poriadku. Problém je, že do budúcna vzniká precedens, že dobré veci – zvýšiť európske rozpočty na zbrojenie – sa dajú dosahovať zlými vecami – Trumpom. Dokonca si niekto povie, že sa tak dosahovať majú, pretože normálne metódy nefungujú.

Pozrime sa teraz touto optikou na Irán. To, ako šiel Trump proti režimu ajatolláhov, bolo proti logike mnohých vojenských cvičení a operácií. Šiel do toho bez jasných strategických cieľov, bez koordinácie so spojencami – ešte aj koordinácia s Izraelom, partnerom v akcii, občas škrípala. Šiel do toho bez vedomia, že Irán zabráni plavbe v Hormúzskom prielive. A šiel do toho s presvedčením, že všetko zbehne hladko ako vo Venezuele. Že ako vieme, že do toho tak  šiel? Lebo nijako inak to nevyzeralo.

Výsledok? Irán si overil, že má v rukách silnú páku, uzavretie Hormúzu, a vie s ňou narábať podľa ľubovôle. Režim ajatolláhov nepadol, ba podarilo sa mu prekonať krízu nástupníctva a pozíciu v Iráne si posilnili revolučné gardy – čo z Iránu robí nie menej, ale viac nebezpečnú krajinu.

Pokrokom je deštrukcia časti vojenského arzenálu Iránu, a to je faktor, ktorého dôležitosť sa ešte môže ukázať. Tam je zdroj miernej nádeje.

Ale, sčítané a podčiarknuté, nevyzerá to dobre. Iránsky režim prežil, čo je pre podobné tyranie základný úspech. Moc v Iráne prešla viac do rúk revolučných gárd, čo z neho robí ešte viac fanatickú a nebezpečnú krajinu tak pre svet, ako pre domácich oponentov. Degradácia jeho vojenského arzenálu očividne nie je taká, aby Irán nebol schopný hroziť opätovným uzavretím Hormúzu. Dokonca nie je jasné, či bude prieliv otvorený s mýtom alebo bez mýta, kedy bude „prejazdný“, s akými podmienkami.

A nukleárny arzenál? Ten, o ktorom Trump informoval, že bol vlani v lete načisto zničený? Jeho osud je vo hviezdach, respektíve v iránskom podzemí, a tam aj ostane, kým ho odtiaľ nevytiahnu americkí alebo izraelskí vojaci – toto mohol Trump nariadiť na začiatku operácie, kým sa iránsky režim otriasal v šoku. Neurobil to a pripravil sa o jeden úplne hmatateľný úspech.

Iránsky režim vyšiel z tejto vojny vo zvláštnej pozícii – pripomína to víťazstvo, ale tak úplne to ním nie je.

Amerika vyšla z tejto vojny vo zvláštnej pozícii  pripomína to porážku, ale tak úplne to ňou nie je.

Lebo, ako opakujú mnohí historici, je možné vyhrať vojnu a prehrať mier; je možné prehrať vojnu a vyhrať mier, a ktorá možnosť platí, sa vždy ukáže až časom. Takže nie je vylúčené ani to, že ak svet spamätá a prijme fakt, že Irán je napriek Trumpovej arogancii aj problém Európy, ešte sa na všetkých týchto labilných základoch podarí vystavať niečo iné – stratégiu, ktorá v konečnom dôsledku pomôže režimu ajatolláhov do hrobu, lebo tam tento režim patrí. Ale na tom sa bude musieť podieľať demokratický svet, aj ten, ktorý doteraz dával ruky od Iránu preč.

No ak sa to aj stane, nezmizne tým otázka, či to dobré, ak niečo príde, nešlo dosiahnuť bez Trumpovho búrania všetkých pravidiel: vojenských, strategických, spojeneckých či už len rozumových. Lebo pre fungovanie medzinárodného poriadku určite nie je zdravé, že zmätočné divé konanie, aké predvádzal v súvislosti s Iránom Trump, môže – ba podľa niekoho aj má – byť impulzom k správnemu výsledku.

Ak aj v budúcnosti režim ajatolláhov padne, a ak padne aj preto, že ho teraz Izrael a Trump „nahryzli“, tak to rozhodne nebude dôkaz, že komunikačne a strategicky podivný prístup je funkčný prístup, na aký sa majú západné krajiny pri boji proti diktatúram spoliehať.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite