diktatúry sú dvojakým nešťastím – vždy pre krajinu, ktorú gniavia, a tiež pre svet, v ktorom rozširujú priestor neslobody a ohrozujú svoje okolie. Otázka, ako sa s existenciou diktatúr vyrovnať, bola vždy na stole slobodných krajín.

Aj v rámci studenej vojny sa striedali rôzne prístupy – buď dostať diktatúry na kolená vojensky, alebo ich premôcť ekonomicky, a zároveň brániť ich vplyvu smerom von – zadržiavať pokusy komunistického tábora o vlastné šírenie.

Kuba je jedným z tých pozostatkov studenej vojny, s ktorými si slobodný svet nedokázal poradiť ani po páde železnej opony. Tamojšia diktatúra trvá vyše šesť desaťročí, prežila smrť svojho zakladateľa Fidela Castra, prežila americkú blokádu, kruto potláčala nespokojnosť vlastných obyvateľov. Dokonca dokázala čiastočne čerpať aj výhody slobodného trhu – pravdaže, tie výhody sa dostávajú iba k vládnucej vrstve komunistických papalášov, nie k utláčaným masám Kubáncov. A samozrejme prinášajú benefity tým firmám zo Západu, ktoré sú s komunistickým režimom ochotné ísť do kompromisov, a za to na Kube „podnikať“.

Domácim, ktorí nepatria ku komunistickej verchuške, ostáva len chudoba, nesloboda a nulová perspektíva, a nie je to, ako sa nazdáva časť západnej ľavice, vina zlej Ameriky a jej embarga. Komunistické režimy sa skrátka nedokážu reálne postarať o ekonomiky svojich krajín a o dobrý život svojich obyvateľov. Nečudo, že mnohí Kubánci sa desaťročia pokúšali dostať do USA a riskovali preto aj životy na vetchých plavidlách.

Nič z toho, ako sa na Kube reálne žije, by nechceli na vlastnej koži okúsiť tí naivní západní ľavičiari, ktorí nosia na tričkách Che Guevaru, chvália Fidela Castra, oslavujú kubánsky „hrdinský protiamerický vzdor“ a pohodlne zabúdajú na to, že Kubánci nemali už desaťročia šancu slobodne rozhodovať o tom, kto im bude vládnuť.