najčastejšie o sebe uvažujeme ako o národe a štáte bez elít. Komunisti vyzdvihovali ako základ pracujúci ľud, a jeden z nich, Vladimír Mináč, sa z nás snažil urobiť rovno plebejský národ, pričom za prednosť považoval, že Slováci ako ľudia práce nikdy nikomu nevládli a nikoho neutláčali. Toto mentálne a potom aj fyzické vymazávanie elít a ich nahradenie proletariátom je dedičstvom totality, ktoré dodnes formuje verejný priestor tejto republiky.

Ale aj kritici totality z radov demokratických síl uvažujú o Slovensku podozrivo podobne. Hovoríme, že sme národ, ktorý nemá vyššiu ambíciu než prežiť, že sme najmä rurálna, vidiecka spoločnosť, prinajlepšom postsedliaci, a tým si lacno ospravedlňujeme vlastnú neschopnosť určovať beh vlastných dejín.

Kam nás toto uvažovanie o sebe tlačí? Určite k priemernosti, k pasivite a určite aj k podceneniu vlastnej republiky. A tiež to z nás robí nebezpečne neukotvený priestor v strede Európy.