Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Týždeň vie zmeniť veľa: Slovensko nie je stratené, ak sa na seba začneme pozerať inak

.štefan Hríb .názory .editoriál

Identita národa či štátu je ošemetná vec. Môže viesť k hrdosti a vlastenectvu, ale aj k pýche a násiliu. Ale národ a štát bez širšie zdieľanej identity, bez ve-domia svojich koreňov a hodnôt nevie rozumne fungovať. Čo z toho platí o Slovensku? (text je súčasťou obálkovej témy .týždňa, ktorý vychádza už zajtra)

Štefan Hríb

najčastejšie o sebe uvažujeme ako o národe a štáte bez elít. Komunisti vyzdvihovali ako základ pracujúci ľud, a jeden z nich, Vladimír Mináč, sa z nás snažil urobiť rovno plebejský národ, pričom za prednosť považoval, že Slováci ako ľudia práce nikdy nikomu nevládli a nikoho neutláčali. Toto mentálne a potom aj fyzické vymazávanie elít a ich nahradenie proletariátom je dedičstvom totality, ktoré dodnes formuje verejný priestor tejto republiky.

Ale aj kritici totality z radov demokratických síl uvažujú o Slovensku podozrivo podobne. Hovoríme, že sme národ, ktorý nemá vyššiu ambíciu než prežiť, že sme najmä rurálna, vidiecka spoločnosť, prinajlepšom postsedliaci, a tým si lacno ospravedlňujeme vlastnú neschopnosť určovať beh vlastných dejín.

Kam nás toto uvažovanie o sebe tlačí? Určite k priemernosti, k pasivite a určite aj k podceneniu vlastnej republiky. A tiež to z nás robí nebezpečne neukotvený priestor v strede Európy.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite