po roku 1989 zaostávalo Slovensko v porovnaní s Českom najmä v pochopení slobody a prosperity. Kým česká elita vtedy rozumela, že garantom slobody sú NATO a EÚ a cestou k prosperite je konkurencia a aktivita, Slovensko snívalo svoje sny o moste medzi Východom a Západom a o dubčekovskom socializme s ľudskou tvárou. Dôsledky boli rýchle a zdrvujúce. Česko bolo do EÚ a NATO prijaté v prvom kole, Slovensko z rozširovania vypadlo a svojím správaním smerovalo k smutnému osudu Bieloruska. České reformy znamenali dobiehanie vyspelých ekonomík, slovenské ekonomické ilúzie a neskôr tunelovanie všetkého možného majetku znamenali rozvrat verejných financií a zrýchlené zaostávanie ešte aj za bývalou časťou spoločného štátu.

Veľa z toho sa podarilo na poslednú chvíľu napraviť. Nápravu robili po roku 1998 tí, ktorých mečiarizmus označoval za nepriateľov Slovenska a vyháňal ich z vlastnej krajiny. Náskok Česka sa vtedy podarilo znižovať a vstupom do NATO a EÚ sme obnovili svoju bezpečnosť.