cez víkend zažila ukrajinská metropola, ale aj ďalšie mestá hrôzu. Rakety a drony útočili v obrovskej kvantite, ľudia utekali do krytov, alebo aj neutekali a iba odhadli svoje šance na prežitie. Ak tá matematika vyzerala ako-tak povzbudivo, zostali v bytoch, pokúšali sa zaspať, a ak to prežili, ráno šli do mesta, do práce, cestou si zohnali kávu. Zo správ počúvali informácie o počte zranených, o zabitých. Začal sa pracovný týždeň, Rusi v paľbe pokračovali. V stredu zabili ruské útoky v Chersone na detskom ihrisku otca rodiny a zranili dve deti.

Ukrajinci žijú v týchto podmienkach už štvrtý rok, stala sa z toho súčasť ich bežnej reality – hrozná, ale súčasť. Brutalita Rusov nedotlačila Ukrajinu k rezignácii doteraz a nedotlačí ju ani v budúcnosti. Na tom sa nezmenilo nič.

A Rusi stupňujú teror – nielen Orešnikov, nielen drony, ale už aj vyhrážky západným ambasádam v Kyjeve – vraj diplomati majú odísť, lebo sa chystá ďalšia eskalácia. Vyznieva to hrozivo a aj to tak má byť – svet má ustrnúť a povedať si, tí Rusi chystajú niečo desivé, keď takto posielajú preč osadenstvo veľvyslanectiev. To sa predsa deje len pred maximálnymi útokmi.

Aká je pravda za týmito slovami?

Jednoduchá. Tieto slovné hrozby nie sú určené pre svet, ani pre ambasády v Kyjeve a vlastne ani pre Ukrajincov. Má ich počúvať v prvom rade ruské domáce publikum.