keď v Grécku prepukla hlboká ekonomická kríza, jeho občania odmietali ozdravný plán. Odvolávali sa na hrdosť aj poníženie, na svoju civilizačnú slávu, odmietali nemecký tlak na šetrenie aj európske inštitúcie. Ich identita, ich životy, ich vnímanie seba aj sveta im dlho nahovárali, že problém je inde než v Grécku. Ale kríza bola príliš hlboká a stav štátnej kasy príliš zúfalý, takže sa z toho nedalo vyklamať. Nejaký čas trvalo, kým to Gréci pochopili, a potom ešte chvíľu trvalo, kým prijali zníženie svojej životnej úrovne a rázne škrty, ktoré im predložili medzinárodné inštitúcie. Ale pod tlakom reality to napokon urobili. Ich štát aj individuálne životy prešli za posledné roky bolestným procesom, no dnes majú nádej. Začali rásť, ich dlh aj nezamestnanosť klesli. Ešte to nie je ekonomicky zdravé Grécko, ale sú na rozumnej, hoci ešte dlhej ceste.

Dnešné Slovensko nie je minulé Grécko. Nemáme 200-percentný dlh ani bláznivé platy a dávky. Ale už sa začíname podobať. Udeľujeme dôchodky, na ktoré nemáme, verejné financie máme choré, ekonomika chradne, pričom politici to posledných 20 rokov zväčša zhoršujú. Ideme na zotrvačnosť, strácame energiu, nápady aj najlepších ľudí. Zvyšuje sa bohatstvo uzučkej skupiny mocných, zvyšku ostávajú len plané sľuby a šikovne distribuovaná závisť, zloba a nenávisť.