morálna stránka zásahu proti teokratickej diktatúre, ktorá desaťročia vraždí obyvateľov Iránu, je jednoznačná. Má režim tohto typu právo na existenciu? Nie. Pripomeňme si, že je to režim, ktorý prišiel k moci cez revolučný prevrat proti šachovi Pahlavímu. Za Pahlavího nebola v Iráne úplná sloboda, ale to, čo priniesli pučisti po ňom, bolo mnohonásobne horšie – radikálni islamisti sa rýchlo po tom, čo si v roku 1979 vybojovali moc, brutálne porátali aj so svojimi spojencami, iránskou marxistickou ľavicou, ktorá im k moci pomohla. Výsledkom boli dekády šialeného útlaku, plné väznice, mučiarne, popraviská. V exile sa ocitli nielen Pahlavíovci ako rodina a pahlavíovci ako šachovi prívrženci, ale aj mnohí anti-pahlavíovskí ľavičiari, ich deti a dnes už aj vnúčatá.

V samotnom Iráne nasledovala hrôzovláda, šialená, krvavá teokracia. Je ťažké zrátať jej obete, ale len za rok 2025 bolo popravených viac než 1000 ľudí. Trest smrti sa tam dáva aj za homosexualitu či nemanželský sexuálny styk a, samozrejme, za politické zločiny – odpor voči vláde, úsilie o jej zvrhnutie, protivládne sprisahanie. Do tejto kategórie sú bežne zaraďovaní politickí disidenti. Ženy sú v Iráne bité a zabíjané za odmietanie zahaľovať sa podľa prísneho islamského kódexu. Isteže v tejto krajine nie je sloboda slova a účasť na demonštráciách je tam automaticky dôvod na vraždenie – obete vládnych zásahov proti demonštráciám v tomto roku sa oficiálne počítajú na desiatky tisíc, môže to však byť až nad stotisíc mŕtvych ľudí.

Má takýto režim právo na existenciu? Má jeho existencia byť dokonca chránená medzinárodným právom? Samozrejme, že nie. Je pritom zaujímavé, že mnohí ľudia, ktorí voľne používajú prirovnanie k Hitlerovi, keď sledujú antidemokratické prešľapy pri lídroch demokracií, túto asociáciu nevyťahujú pri iránskej teokracii. Treba to povedať priamo: Chameneí, pri zásahu zabitý, patril k hrôzovládcom, ktorí by sa k Hitlerovi určite dali prirovnať.