hra Threema v réžii Jána Luterána a v prevedení Richarda Stankeho a Petra Ondrejičku mi miestami vzala dych. Boli to pritom len notoricky známe pasáže nahratých rozhovorov ľudí, ktorí pred rokom 2020 uniesli tento štát a jeho orgány. Marián a Bohyňa a Laco a Opička a nitriansky oligarcha a všelikto iný sa pred a po vražde Jána a Martiny dohadovali, ako zarobia, podvedú, súdne vybavia a cez vládu pretlačia svoj biznis a beztrestnosť. Všetko známe veci, ktoré pred 8 rokmi prešli médiami, krčmami aj námestiami.

Obaja herci tomu dodali výraz a nástojčivosť, režisér s autorom scenára pridali zaujímavú postavu Mariána z budúcnosti, ktorá radí tomu z roku 2018, aby sa priznal, lebo inak bude 10 a viac rokov bez pomoci „šéfa“ sedieť – mimochodom, sedí už takmer toľko. Ale v ničom z toho nespočívala skutočná sila hry. Divák bol v hre konfrontovaný s celou sériou jasných dôkazov o zneužívaní štátnych orgánov a o drancovaní vlastného štátu, a to v čase, keď Slovensku vládne tá istá garnitúra a tie isté spôsoby. Až toto bolo provokujúce, a vyvolalo to veľa otázok o nás všetkých.