pred rokom vystúpil na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii americký viceprezident J. D. Vance a hovoril bez hanby, bez pokory, zato sa snažil zahanbiť a pokoriť Európu. Jeho prejavu chýbalo vedomie histórie a vedomie spoločných koreňov Ameriky a Európy – chýbalo tam až natoľko, že Vanceove reči pôsobili nevzdelanecky.
Tohto roku Marco Rubio predniesol veľmi odlišný prejav. V niečom reaganovský, v niečom trumpovský. Pochopiteľne, že výsledok pôsobil niekde protirečivo.
Bol to prejav, kde nechýbalo historické vedomie. Zneli dôrazné vety o dôležitosti Severoatlantickej aliancie aj hrdé odkazy na víťazstvo v studenej vojne proti komunizmu. Marco Rubio akoby chcel Európanov ubezpečiť, že Donald Trump nevyhnal z Washingtonu posledné stopy transatlantického ducha či ducha demokracie. Hovoril o svetovom poriadku pod vedením Západu, o tom, ktorý viedla Amerika spolu s Európou, a hovoril o ňom ako o dobrej veci.
Marco Rubio spomínal všetky dobré veci – demokraciu, transatlanticizmus, NATO, svetový poriadok vedený Západom. Ale diagnostikoval aj ich choroby. A nie všetky jeho diagnózy zneli realisticky. Niektoré pôsobili ako nasilu prispôsobené na kopyto agendy Donalda Trumpa – ktorá nie je agendou slobody, transatlanticizmu a spolupráce.
Prejdime si to.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.