Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo ukazuje Venezuela (a Irán): Osud diktatúr je neistejší ako osud demokracií

.marína Gálisová .názory

Niekedy to vyzerá, že svet určuje tento negatívny trend: pokles počtu demokracií, úpadok demokracií do autoritárstva a nárast moci autoritárov aj ich hrozivosti. V skutočnosti najmä autoritárske režimy podliehajú otrasom a môžu sa zrútiť rýchlejšie, než by ste čakali.

Marína Gálisová

pre ďalší rok bude podstatný osud diktatúr a ten vôbec nevyzerá optimisticky. V Iráne sú masové protesty, na ktoré už reaguje aj medzinárodné spoločenstvo - dokonca európske vlády, napríklad nemecká, ktoré mali roky voči Iránu v mnohom príliš laxný postoj.

Venezuelský diktátor možno padne - útok zo strany USA nemusí jeho režim prežiť. Ultraľavičiar Nicolás Maduro, následník ultraľavičiara Huga Cháveza, odmietol slobodné voľby, posádzal opozíciu do väzenia a vyhladoval krajinu, kedysi takú bohatú, sa v dôsledku amerických zásahov trasie o svoj osud. Čo však čaká Venezuelu a jej obyvateľov? A čo sa dá čakať od Trumpa?

Začnime ale Iránom. Od záveru minulého roka sú tam masové protesty, ľudia v uliciach, povstanie proti panstvu ajatolláhov, zúrivá odpoveď režimu – dokonca mŕtvi demonštranti.

Poviete si, koľký raz už Irán vstáva a volá po slobode? Nebude to znovu zbytočné? Určite nie. Situácia sa totiž od posledných masových protestov v Iráne veľmi zmenila. Dôležitá zmena je, že iránska teokracia už dnes vôbec nemusí mať takú bezvýhradnú podporu armády a polície, aká ju udržala pri moci x-krát predtým. A nemá ju z viacerých príčin.

Jednak pre pokračujúcu ekonomickú krízu, v ktorej je čoraz ťažšie kupovať si lojalitu bezpečnostných zložiek žoldom (aj vojaci a policajti sú v konečnom dôsledku ľudia, ktorí živia svoje rodiny a ich vernosť je režimu závisí od schopnosti režimu udržiavať im životný štandard). Jednak preto, že vojenské aj politické elity v Iráne podstatne oslabil úder Izraela z leta tohto roku.

A samozrejme aj preto, čo platí dlhodobo – okolité moslimské štáty nie sú s Iránom v nijakom prípade jedna ruka, ale ako väčšinovo sunnitské sa tejto šiítskej teokracie skôr obávajú. Boli by schopné podporiť alternatívnu vládu v Iráne, ak by sa im javilo, že je pre ne neškodnejšia.

A posledný dôvod – žiadne protesty nie sú zbytočné. Aj tie v minulosti, ktoré nezvrhli ajatolláhov, zásadne narušili konštrukciu ich režimu. Iránska diktatúra je skrátka ekonomicky, politicky aj vojensky slabšia ako predtým. Raz ten rozhodujúci úder na jej správne citlivé miesto príde – a môže to byť aj tento rok. Dôležité bude, aby sa diaspora – vrátane disidentov, vrátane rodiny iránskeho šacha aj vrátane kultúrneho exilu, neraz ľavicovo a dnes už skôr antiamericky nakloneného – dokázala zhodnúť s Iráncami, ktorí zostali doma, ktorí protestujú a nasadzujú krky za svoju vlasť, ale ktorým chýba zorganizovaná politická opozícia (pretože ju režim rozbil).

Druhá diktatúra, ktorej osud sa viditeľne napĺňa, je tá venezuelská. Nemusíme sa detailne rozpisovať o tom, čo proti nej robí americký prezident a ako prebiehajú útoky.

Dôležité je vedieť, že hoci Nicolás Maduro a jeho poskokovia by mali byť zvrhnutí a potrestaní, vyvoláva obavy to, že vykonávateľom toho zvrhnutia a trestu sa zjavne stáva Donald Trump. Z viacerých dôvodov, ale hlavne preto, že práve Trump, ktorý bol sám ochotný odmietnuť voľby, keď ho v nich porazili, nie je záruka demokracie.

Trump je žiaľ (kiežby sa to nestalo) dosadiť namiesto Madura hocijakého iného skorumpovaného autoritára – s ktorým by sa dohodol na čerpaní prospechu zo zdrojov Venezuely. Trumpovo zdanlivé víťazstvo nad Madurom by možno na okamih pomohlo tamojším prenasledovaným a väzneným disidentom. Možno. A po tom okamihu by dosť pravdepodobne nasledoval buď chaos alebo ďalší útlak.

„Každá ďalšia diktatúra, ktorá nevie dňa ani hodiny, je dobrou správou pre slobodu.“

Toto všetko píšem s plným vedomím, že ja som ten človek, ktorý, keď vyrastal v komunistickom Československu, zo zúfalstva občas sníval, že „Amerika príde, obsadí nás a vyženie komunistov“. Priznávam sa k tomu zúfalému snu. Ale vtedajšia doba sa v jednej zásadnej veci líšila: V USA vládol Ronald Reagan, nie Donald Trump. Ronald Reagan bol jednoznačne proti Sovietskemu zväzu a nerobil s ním nekalé obchody, ako dnes robí Donald Trump s Ruskom. Bolo naňho skrátka väčšie spoľahnutie, že s jeho zásahom by prišlo viac slobody než neslobody.

Ale to, že dnes sa hovorí o možnosti slobody pre Venezuelu, nie je zbytočné. To, že Madurov režim cíti, ako sa mu napĺňa čas – a napĺňa sa mu nie vďaka Trumpovi, ale vďaka statočnosti venezuelskej opozície doma aj v exile –, je dobre.

Každá ďalšia diktatúra, ktorá nevie dňa ani hodiny, je dobrou správou pre slobodu. Irán, Venezuela, Rusko, ale aj autoritárske vlády typu súčasného Maďarska či Slovenska – ani jeden z týchto režimov nevie, kedy skončí. Lebo diktatúry bývajú vždy menej stabilné, ako by sa zvonka javili a ako to chcú prezentovať ich vládcovia. Dlho sa tvária ako monolity. Zvnútra zvetrávajú. Napokon sa rozsypú.

Je to zdanlivý paradox, keďže sa tak veľa hovorí o úpadku demokracie a o dosť menej o úpadku diktatúr. No v skutočnosti je to tak, že práve diktátorské a autoritárske vlády sú v tomto svete nestabilnejšie.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite