pre ďalší rok bude podstatný osud diktatúr a ten vôbec nevyzerá optimisticky. V Iráne sú masové protesty, na ktoré už reaguje aj medzinárodné spoločenstvo - dokonca európske vlády, napríklad nemecká, ktoré mali roky voči Iránu v mnohom príliš laxný postoj.

Venezuelský diktátor možno padne - útok zo strany USA nemusí jeho režim prežiť. Ultraľavičiar Nicolás Maduro, následník ultraľavičiara Huga Cháveza, odmietol slobodné voľby, posádzal opozíciu do väzenia a vyhladoval krajinu, kedysi takú bohatú, sa v dôsledku amerických zásahov trasie o svoj osud. Čo však čaká Venezuelu a jej obyvateľov? A čo sa dá čakať od Trumpa?

Začnime ale Iránom. Od záveru minulého roka sú tam masové protesty, ľudia v uliciach, povstanie proti panstvu ajatolláhov, zúrivá odpoveď režimu – dokonca mŕtvi demonštranti.

Poviete si, koľký raz už Irán vstáva a volá po slobode? Nebude to znovu zbytočné? Určite nie. Situácia sa totiž od posledných masových protestov v Iráne veľmi zmenila. Dôležitá zmena je, že iránska teokracia už dnes vôbec nemusí mať takú bezvýhradnú podporu armády a polície, aká ju udržala pri moci x-krát predtým. A nemá ju z viacerých príčin.

Jednak pre pokračujúcu ekonomickú krízu, v ktorej je čoraz ťažšie kupovať si lojalitu bezpečnostných zložiek žoldom (aj vojaci a policajti sú v konečnom dôsledku ľudia, ktorí živia svoje rodiny a ich vernosť je režimu závisí od schopnosti režimu udržiavať im životný štandard). Jednak preto, že vojenské aj politické elity v Iráne podstatne oslabil úder Izraela z leta tohto roku.

A samozrejme aj preto, čo platí dlhodobo – okolité moslimské štáty nie sú s Iránom v nijakom prípade jedna ruka, ale ako väčšinovo sunnitské sa tejto šiítskej teokracie skôr obávajú. Boli by schopné podporiť alternatívnu vládu v Iráne, ak by sa im javilo, že je pre ne neškodnejšia.