súrodenecký vzťah slovenského a českého národa sa prejavuje aj v špecifickom spôsobe, ako vnímame navzájom svoje zakopnutia.

Niekedy vidíme smietku v bratovom oku a brvno vo svojom prehliadame. Inokedy sme zase príliš láskaví voči tomu druhému: Slováci preto, že po vlastnom nešťastnom upadnutí do autoritárstva sa desíme, že by vedľa nás bola ďalšia rovnako upadnutá krajina – chýbal by nám pozitívny vzor, ale aj oporný pilier pre našu bezprávím stíhanú občiansku spoločnosť. Ono je to naozaj hrozivá perspektíva, že súčasná slovenská vláda, ktorá produkuje ono bezprávie, získala za riekou Moravou v novej českej vláde potenciálnu partner in crime. A Česi bývajú k Slovákom tiež niekedy príliš tolerantní – nechcú byť obvinení z povýšenectva väčšieho súrodenca, a tak preventívne miernia úsudky.

Samozrejme, že je lepšie zreteľne vidieť realitu, než pred ňou privierať oči. Na to však treba mať správnu dávku pokory a aj správnu dávku sebavedomia.

A realita je taká, že Česko dnes mieri tam, kde sa ocitlo Slovensko. Do autoritárstva s proruským sfarbením. Mieri tam iným tempom, z iného štartovacieho miesta a je dosť možné, že aj s inými dôsledkami, ale charakter ľudí, ktorí tvoria túto českú vládu, je neodškriepiteľne rovnaký ako charakter tých, ktorí tvoria tú slovenskú. Tento fakt nemilosrdne nasvecujú dve kľúčové udalosti.