s menom Mareka Čulena som vyrastala. Za komunizmu sa mi miešalo do zvukového mixu mien súdruhov od Klementa Gottwalda až po Gejzu Šlapku (smiať sa na tom mene sa dalo len v bezpečnej vzdialenosti od eštebáckych uší). Marek Čulen nebol niekto, kto by v tej mäteži komunistických pohlavárov mŕtvych i živých nejako vynikal. Popravde, ani v škole si nedali veľmi záležať na tom, aby nás poučili, čo to presne urobil pre to úchvatné zriadenie, v ktorom sme žili a cez ostnatý plot z neho vykukovali do slobodného sveta.

A tak som si Mareka Čulena musela vygoogliť až dnes, keď sa v Bratislave začalo s odstraňovaním jeho sochy, no stále som sa nedozvedela nič prevratné – tento súdruh prešiel cestu mnohých iných súdruhov – angažovanie sa v ľavicovom boji za robotníkov bol len začiatok, poslancovanie za KSČ v komunistickom pseudoparlamente zvanom Národné zhromaždenie bolo vrcholom jeho kariéry. Zaujímavý bol Čulen možno len tým, že ho dokonca raz z KSČ vylúčili – nie za to, že by bol dostal rozum, ale v dôsledku boja medzi frakciami komunistov. Takých bojov bolo v dejinách komunistickej strany v Československu veľa. Čulen samozrejme po čase šikovne podal sebakritiku a do rodnej strany sa mohol vrátiť, čo mu vynieslo spomínané poslanecké miesto.

Niekto povie, obyčajný červený úradníček, nič prevratné, nič horibilné. Čulen však bol medzi boľševikmi považovaný za „experta“ na maloroľníctvo, sám bol pôvodne maloroľník, a napokon patril medzi tých, ktorí maloroľníctvo na Slovensku zničili kolektivizáciou.