v angličtine sa hovorí There are no atheists in foxholes. V zákopoch niet ateistov. Samozrejme, je to porekadlo a nie štatistika, vypovedá teda o všeobecnej tendencii ľudskej psychiky a ľudského uvažovania, nie o každom jednotlivom príklade. Ale jeho odkaz je výstižný – keď sa človek ocitne v náročnej situácii, hľadá pomoc u niečoho, čo ho presahuje (nemusí to byť explicitne oslovený Boh, môže to byť súbor hodnôt, mienka úctyhodných ľudí, komunity, kam jednotlivec patrí).

V dilemách a ohrozeniach nie sme radi sami. Je to normálne, za to sa nemáme hanbiť. Ako však premýšľať o Marekovi Krajčím, poslancovi, ktorého osobný rozhovor s Bohom v závažnej chvíli sa stal verejným a vysoko politickým, pretože ním odôvodnil svoje hlasovanie za zmenu ústavy?

Marek Krajčí priznal, že sa pomodlil pred svojím hlasovaním, že dostal nejaké momentum zhora, akoby mu bolo naznačené z nadprirodzenej sféry, ako má hlasovať. Zožal za to nesúhlas a aj výsmech. Sú legitímne?