po streľbe v Utahu sa vyrojilo množstvo verných aj neverných citátov obete. Niektoré vyrážajú dych, napríklad o kameňovaní či verejných popravách, iné vyvolávajú takmer škodoradosť, napríklad ten o akceptovateľnosti istého počtu obetí streľby v mene práva nosiť zbraň podľa jedného z dodatkov ústavy. Každý citát sa dá vysmiať, rozobrať, dať do kontextu, vyvrátiť alebo potvrdiť. Ale v tejto chvíli?

Je samozrejme dôležité uvažovať, kto bol Charles Kirk, ako konal, v čom sa mýlil – a, s dovolením, v čom sa mýlime my. No v deň vraždy či deň po nej je myslenie typu „zavraždili ho, ale…“ jedovaté. Namieste je presne opačné garde, ak teda sme ešte ľudia a rozlišujeme medzi Hitlerom, Stalinom, Pol Potom a diskutérom na univerzitách.

Som v Amerike, zaplavený množstvom textov a videí, stanovísk a akcií, ktoré na vraždu reagujú. Zo Slovenska to asi vyzerá zvláštne, málokto do stredy vedel, že Charles Kirk existoval. Ale tu je to téma číslo jeden, pretože išlo o človeka, ktorý mal milióny sympatizantov, veľké hnutie za sebou a priamy kontakt na prezidenta, ktorému výrazne pomohol pri volebnom víťazstve.