ocitla som sa v zaujímavých debatách. Niektorí z mojich známych, inak úplne civilizovaní ľudia, sa skoro tešili – a niektorí ani nie skoro, ale navonok úplne – zo smrti Charlesa Kirka, konzervatívneho aktivistu. Odôvodňovali to jeho názormi na menšiny a vyjadreniami typu „Neznášam empatiu. Myslím, že empatia je vymyslený newageový výraz.“ Ak sa na to pozriete takto, je ozaj ťažké empatizovať s človekom, ktorý empatiu neuznával. Lenže ono je to naozaj komplikovanejšie.

Po prvé, na čisto ľudskej až biologickej úrovni by sme mali empatizovať s každým ľudským utrpením, aj vtedy, keď trpia tí, ktorí sú morálne odsúdeniahodní. Empatia nie je vzájomný obchod – ja tebe, ty mne. Mala by to byť automatická reakcia, a u koho nie je, tak je vlastne hoden tým väčšieho poľutovania.

Po druhé, tento atentát nemá len osobnú úroveň, ale aj spoločenskú, a tá sa týka nás  všetkých tak veľmi, ako si to nie každý vie predstaviť. Asi preto, že si to nie každý vie predstaviť, stále sa väčšina reakcií na smrť Kirka nedostala ďalej ako po level Kirkovej osoby. A tam sa väčšina z tejto väčšiny zasekla na  Kirkovej kontroverznosti, pri citovaní jeho poburujúcich výrokov, jeho podpory Trumpa a jeho nepodpory Ukrajiny, jeho výsmechu z empatie. Áno, Kirk prekračoval hranice – najmä slovne. Jeho slová boli často za čiarou normálnosti a morálnosti. Žiaľ, aj mnohé reakcie na jeho smrť túto čiaru prekračujú – a robia to s ľahkosťou, z ktorej mrazí.