skôr by sa dalo povedať, že sú nimi doplnené, zasadené do nového kontextu. V ňom sa ich hodnota relativizuje, to však ešte neznamená jej stratu. Ich používanie (resp. toho, čo z nich pretrvá) dostáva nový rámec a môže dostať aj nový zmysel v nových podmienkach.

hodnota odchádzajúceho 

Je to možno banálne, no nevyhnutné konštatovanie: každá vlna civilizačného vývoja produkuje zisky aj kolaterálne straty. Generuje nové výzvy, ktorým súčasníci čelia s väčším či menším úspechom a v ktorých môžu aj podľahnúť spolu so svojimi inštitúciami, presvedčeniami a navyknutými normami správania. Platí tiež, že hodnotu mnohých vecí si uvedomujeme, až keď ich strácame. Skrátka, „sova Minervina rozťahuje krídla, až keď padá súmrak“. Naše dodatočné zmúdrenie býva vykúpené smútkom a nostalgiou.

Podobným pocitom sa sotva možno ubrániť aj dnes, keď – tak sa aspoň zdá – sa éra tlačeného slova chýli k svojmu koncu; keď sa ten dôverný dotyk s papierom stránok kníh a časopisov, aký pozná každý aspoň trochu vnímavý človek, stáva reliktom minulosti, podobne ako reštaurované zvyšky budov z klasickej industriálnej éry, premenené na múzeá, kaviarne, ubytovne či kancelárie. Tie kancelárie môžu obsadzovať staré priestory starých budov, sú však plné nových technologických výdobytkov, ktoré stavitelia týchto priestorov nepoznali. A v tých kaviarňach či reštauráciách a podobných zariadeniach sa police s viazanými a tlačenými knihami stali estetickou dekoráciou. Návštevníkom možno dodávajú podprahový pocit akéhosi návratu do sveta vlastnej minulosti, v ktorého zdaní si môžu na chvíľu vychutnať bezpečne dávkovanú nostalgiu, v súlade s prirodzeným sklonom sprítomňovať si v spomienkach príjemné či úsmevné vnemy a potláčať tie nepríjemné. Stačí to?

„Gutenberg odštartoval revolúciu pokračujúcu dlho po uzavretí jeho životnej púte v dôsledkoch, ktoré v jeho dobe sotva ktokoľvek tušil.“

Nevyčítajme iným ani sebe tento prirodzený, za istých okolností nevinný obranný mechanizmus duše, vďaka ktorému dokážeme vnímať kontinuitu života bez toho, aby sme sa o spomienky neustále zraňovali. Ale prostá nostalgia ešte neznamená zmysluplné zhodnotenie. Dôrazne pritom podotýkam, že kritickosť nemusí byť na úkor láskavosti, odpúšťania, zmierenia, vyrovnanej akceptácie, ba ani múdrej obrany dedičstiev, ktorých aktuálna trhová cena nie vždy zodpovedá ich skutočnej, len postupne objavovanej hodnote.