možno to máme v sebe ako mystický spodný prúd uvažovania, možno je to evolučné dedičstvo dlhých storočí nevoľného postavenia zoči-voči moci, čiže navyknutá bezmocnosť. Mám na mysli to, že občas pokladáme tých politikov, ktorí páchajú neprávosti, za priam nadživotné, nadprirodzene schopné, neporaziteľné postavy.

„Ten Mečiar, to je démonický človek,“ povzdychla si kedysi v deväťdesiatych rokoch moja dnes už nebohá stará mama. Mala hlbokú vieru v sily dobra i zla, verila v dobrého Boha i zlých démonov, a tak nemyslím, že to hovorila metaforicky. Metafory v záležitostiach viery nepoužívala, pripadalo by jej to ako svätokrádežné oslabovanie Božích prikázaní. Keď hovorila o démonickosti Vladimíra Mečiara, myslela to vážne. Uviedla ma do rozpakov.

Na jednej strane som bola rada, že nepodľahla jeho „šarmu“ ako mnohé jej rovesníčky dôchodkyne. Na druhej strane to hodnotenie škrípalo – Vladimír Mečiar nebol nadživotné zlo. Bol to jeden z radu populistov bez škrupúľ, akých ľudské dejiny produkujú najmä vo vypätých okamihoch. A my sme tu vypäté okamihy žili, o tom nemožno pochybovať. To, že jeho konanie zodpovedalo zámerom zla, je nepochybné. Ale on sám nebol ničím nadprirodzený. Vždy bol len človek a ako politik sa ukázal poraziteľný. Mimochodom, dobre vieme, že konkrétni ľudia, ktorí ho porazili, neboli žiadni anjeli. Boli to len ľudia.