toľko sa dnes hovorí o tom, že medzi rôznymi názorovými tábormi treba hľadať styčné body. Niekto povie, že jednoducho nie sú. Ja som presvedčená o opaku. Jedným zo styčných bodov medzi rusofilmi a tými, ktorých oni označujú za rusofóbov (čiže rusorealistov), je strach z Ruska.

Áno, automatickým pesimizmom trpia hlavne takzvaní rusofili. Tí, ktorí tvrdia, že Rusko poraziť nemožno, tak sa s ním treba dohodnúť. Oni v skutočnosti nemajú Rusko radi, oni sa ho boja. Vidia, že Rusko je najväčší gangster na globálnej ulici a že nebude s nikým zaobchádzať v rukavičkách. Celkom správne pochopili, že Rusko je hrozba. Ajhľa, zhoda! Lebo v tomto sa úplne zhodujú s tými, ktorým nadávajú do rusofóbov. (Nevylučujem, že pár úplne vymetených hláv Rusko za hrozbu nepokladá, ale myslím, že aj tie na pudovej rovine vedia, že realita je iná.) 

Ale rusofili si na rozdiel od rusorealistov zo svojho strachu z Ruska urobili nesprávny záver. Nepovedali si, že keď je niekto najväčší gangster, tak mu treba vzdorovať a urobiť s ním poriadok. Oni si nahovárajú, že s týmto najväčším gangstrom treba paktovať – to je podľa nich jediná šanca, aby im gangster neublížil. Postoj je to nielen nemorálny, ale aj neužitočný. O tom, ako sa končí spolupráca s gangstrami, by mohli rozprávať mnohí, ktorí už neprehovoria, lebo gangstri svojich spolupracovníkov radi likvidujú. Gangsterské krajiny robia to isté. A kto paktuje s gangsterskou krajinou, väčšinou býva prvý na rane.