Kresťania sa budú 16. novembra modliť v historickej budove Národnej rady. Konferencia biskupov Slovenska a Ekumenická rada cirkví na Slovensku vyzýva veriacich, aby sa tam deň pred 17. novembrom zúčastnili „bohoslužby pokánia a prosieb o odpustenie.“

Koľko vecí sa dá stihnúť za dvadsať rokov? Za dvadsať rokov sa stihne postaviť dom alebo vychovať dieťa. Za dvadsať rokov vyrastie strom. Za dve dekády sa vie život zmeniť na nepoznanie. Zmení sa vzhľad človeka, vzhľad mesta, zmení sa móda, hudba, zmení sa však krajina? Zmení sa nenávisť?

Človek sa najskôr musí vymaniť z apatického područia každodenných trás a s pohľadom tabula rasa sa pozrieť na mapu Bratislavy. Zrazu, mimo večne pulzujúcej obehovej sústavy ciest, zbadá malé zhluky buniek – okienka na pôdoryse budov. Ako hranaté diery v ementáli alebo rozhádzané kocky lega. Bratislavské vnútrobloky. Prázdne miesta na mape. Oázy ticha, keď sa mestu nechce spať. Romantickosť zarytá do storočnej omietky. Sviežosť tieňa pod pavlačami obrastenými zeleňou. A intimita osobných príbehov pod zaprášenou dekou histórie.

Po zmene ústavy zahltila verejný priestor kritika kresťanských demokratov, a oprávnene. Miestami sa však preklopila do spochybňovania samotného konzervativizmu – čím poodhalila náš dôležitý problém.

Haenyeo, Umoja, Læsø. Tri názvy, ktoré málokto pozná, málokto vie, čo znamenajú a pre málokoho dávajú samy o sebe význam. Predsa hrajú samostatne aj spolu veľkú rolu v názve izmu, ktorý sa za posledné desaťročia dostal z okraja aktívneho slovníka do jeho centra. Feminizmus sa s týmito čudnými, cudzojazyčnými názvami spája viac ako do špiku kostí ich významu.

Fico v niekoľkomesačnom predstihu poctivo avizoval, že ide vykosťovať KDH a rozbiť jednotu opozície. Všetky opozičné strany to hlasovanie o zmene ústavy videli prichádzať, všetci opoziční lídri o ňom diskutovali už v lete. Potom sa dvakrát odložilo. Nakoniec aj tak zlyhali takmer všetci.

Ešte predvčerom, na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, mal ten malý kúsok Bratislavy úplne inú tvár. Takú, aká sa ku dňu pracovného pokoja hodí. Ľudia na slnkom zaliatych lavičkách a akoby bez starostí. Tak ale v deň protestu, 16.9., určite nepôsobia. Veď bolo by aj zvláštne keby áno. Tvár Námestia slobody sa zmenila z pokojnej a sviatočnej na tvár nahnevanú a sklamanú.

Nikto si nezaslúži guľku za svoje politické názory či aktivizmus. Na tom sa, dúfam, zhodneme všetci. Rovnako však platí, že vystrelená guľka nerobí názory obetí pravdivejšími. A to platí rovnako pre Charlieho Kirka, ako aj pre demokratickú političku Melissu Hortman z Minnesoty, ktorú v júni spoločne s jej manželom zastrelil jeden MAGA fanatik v ich vlastnom dome. Názory sa posudzujú na základe argumentov – bez ohľadu na to, kto na koho práve strieľa.

Keby bolo prirodzené ticho zvieraťom, mohli by sme ho priradiť do červeného zoznamu ohrozených druhov. Keby bolo ticho na predaj, stalo by sa obľúbenou komoditou spisovateľov spirituálnych a meditačných kníh. Keď ticho máme, vnímame ho skoro všetci. V rozhovoroch, keď stojí reč, v kaviarni, kde zhodou okolností práve nehrá hudba alebo aj všetkým známe, metaforicky i doslovne, ticho pred búrkou. Vnímame ho však aj lapení do siete akustického smogu?

„Být stále mlád, to bych si přál,“ spieva zlatý slávik Karel Gott. Dorian Gray dal za svoju mladistvú krásu vlastný život. A náš básnický velikán, Sládkovič, píše: „A čo je mladosť – dvadsaťpäť rokov?“ Podľa nového prieskumu sú Slováci mladí až do veku 42.