28. október je jedným z najdôležitejších dátumov pre obe krajiny bývalej federácie. Slovenská strana sa k nemu však nehlási – či už z vlastnej zadubenosti, alebo pre svoj pretrvávajúci komplex menejcennosti. Dokonca sa pri pohľade na našu spoločnosť núka otázka, či v nás spoločný štát s Čechmi vôbec niečo zanechal. Idey prvej republiky a Masaryka, hodnoty Novembra a Havla – nič z toho sme si zdanlivo neosvojili.
Do našej oprávnenej skepsy môžem vstúpiť len jediným – vlastným príkladom a postojom. Napísať tento článok mi napadlo vo veľkej prednáškovej sále právnickej fakulty Univerzity Karlovi v Prahe. Preberáme vývoj nášho, československého práva, a profesor práve trpezlivo vysvetľuje štátoprávny kontext Slovenska v druhej polovici devätnásteho storočia. Akoby to bolo niečo úplne prirodzené, týkajúce sa ich vlastnej štátnosti. Niečo ma na tom potešilo a pri tejto príležitosti som si opäť uvedomil, že situácie, keď sa môj svet bytostne prelína s tým českým, zažívam vlastne neustále. Dokonca, a to vidím naplno až teraz z Prahy, zažívam toto prepojenie celý život.
V Bratislave som vyrastal v rondo-kubistickom dome v prvorepublikovej štvrti, ktorú postavili českí architekti. Všetky krásne budovy úradov a bytových domov tam prinášajú závan mesta. A práve tento závan pre mňa už od malého detstva znamená Československo. Väčšina kníh, ktoré som počas strednej školy prečítal, bola v češtine – množstvo a kvalita ich prekladov svetovej literatúry o niečom vypovedá. To isté platí o filmoch, či už dabovaných, alebo tých s titulkami – bez češtiny by som o Andreja Tarkovského skrátka prišiel. V Klube pod lampou sedávam už roky oproti Havlovi, vedľa visí „kníže“ a na opačnej strane, okrem iného, Masaryk so Štefánikom. Na hokejové a futbalové derby sa vždy teším, no nie z pocitu akejsi krivdy, alebo z potreby dokazovať si niečo.
Slovom, toto všetko – veci materiálne ako budovy, intelektuálne ako knihy, hravé ako športy – mi úplne samovoľne vstupovalo do života a vytváralo môj vlastný svet. A čo je azda najdôležitejšie, spájalo sa to postupne do niečoho abstraktného. Do hodnôt.
Keďže som náš kultúrny kontext a históriu vnímal ako niečo spoločné (pozor, nie rovnaké!), nerobilo mi problém stotožniť sa s masarykovským a havlovským odkazom. Našiel som v ňom svoj ideový domov. Odvaha k slobode a pravde, právny poriadok, rešpekt k druhým, ponímanie moci nie ako účelu, ale ako nástroja, či občianska angažovanosť; prijatie tohto bolo len logickým pokračovaním môjho spoznávania. Vyústením od detstva platného vzorca. Masaryk s Havlom boli prirodzene aj moji prezidenti, hoci boli Česi a hoci som v ich čase nežil. Ale to pri hodnotách predsa nezohráva žiadnu rolu. A keďže vyabstrahovaný svet, ten, ktorý sa v nás každodenne prejavuje, nemá štátne hranice, nemá ich ani kto zatvoriť či rozdeliť. Preto je pre mňa svet Československa stále živý.
Niekto by mohol namietať, že to nie je svet Československa, ale v širšom zmysle celého slobodného Západu. A áno, mal by sčasti pravdu, pretože práve tam svet „říjnových“ mužov a ľudí Novembra nepochybne patrí. Dokonca ho dotyční v rôznych etapách dejín spoluvytvárali. Lenže súčasne nedokážem zabudnúť, akým spôsobom a cez aké prostredie som sa k tomuto slobodnému svetu dostal ja. A tento kontext zanecháva istú stopu, a možno aj trochu k niečomu zaväzuje.
Prichádza ďalší 28. október, ktorý naša spoločnosť spravidla prechádza s nevšímavou ľahostajnosťou, a to v tom lepšom prípade. V kontraste s tým, čo všetko symbolizuje tento dátum pre mňa, opäť cítim trochu smútok. Pri bližšom pohľade na seba totiž zisťujem, že Československo, nielen ako princíp a hodnoty, tvorí moje základné zázemie. Preto pri čítaní českých autorov, pozeraní ich filmov a hokejových zápasov, pri prechádzkach Prahou, vysedávaní vo vinohradských kaviarňach a vzájomných konverzáciách, necítim nič cudzie. A to rozhodne nie je sentiment za starými časmi. Skôr obyčajná blízkosť, z ktorej celý život vďačne čerpám a stále ma formuje.