michel Houellebecq ironicky napísal, že mladosť má rovnaké kritériá ako fašizmus, teda silu, úspech a fyzickú krásu. Ide o typický autorov cynizmus, avšak poukazuje na niečo nespochybniteľne pravdivé - kult mladosti. Kult, pretože uctieva nejakú ideu a prikladá jej prehnaný význam, a mladosti, pretože sa sústreďuje práve na jej výlučné kvality.

Konkrétne? Počet plastických operácií a estetických zásahov za účelom skrášlenia a „omladenia“ je bezprecedentne vysoký, u žien aj u mužov, dokonca v akomkoľvek veku. Vzniká stále viac procedúr pre potláčanie starnutia ako niečoho neprístojného a netolerovateľného. A ani slovo staroba sa už príliš nenosí. Sociálne siete, reklamy či médiá sú plné vyretušovaných tvárí. Algoritmy preferujú obsah tejto novej mladosti, a kto sa neprispôsobí, má len nepatrnú šancu.

Je to pochopiteľné. Spoločenský tlak na výkonnosť logicky spôsobuje, že sviežosť a zdatnosť sú nevyhnutnými predpokladmi úspechu. Sociálne siete zase nútia ľudí porovnávať sa s ostatnými a prispôsobovať sa väčšinovým trendom na úkor vlastnej jedinečnosti, čím tvoria platformou pre ešte väčšie zintenzívnenie tohto tlaku. Mladistvý výzor akoby reprezentoval všetky prednosti súčasného človeka. Stal sa jeho symbolom a dokonca normatívom vlastností a vzhľadu. Vymknúť sa mu si vyžaduje nadštandardnú integritu.

Plastické operácie a zameranie na fyzickú krásu sú vonkajšími prejavmi - a súdiac podľa nich by sa mohlo zdať, že tento fenomén nemusí byť zvlášť škodlivý. Jeho dôsledky na psychiku a vnútro človeka však môžu byť deštruktívne. Celý problém kultu mladosti spočíva v neprirodzenosti. Upnúť sa na niečo, čo je zo svojej podstaty pominuteľné – ako krása a mladosť – nevyhnutne vedie k sklamaniu. A odvíjať svoju hodnotu od niečoho, čo nás skôr či neskôr sklame, je zničujúce. Výsledkom sú zakomplexovaní ľudia bez sebavedomia, ktorí tvárou v tvár starnutiu prepadajú depresii, nenávisti k vlastnému telu a nechuti do života. A neplatí to len pre starších. Moja generácia, a práve to je najväčší paradox, týmto kultom trpí presne rovnako. Sú tlačení k tomu, aby sa s ním stotožnili a podriadili mu svoj vzhľad a osobnosť, aby mohli byť prijatí. Často preto trpia - kvôli porovnávaniu sa a tiež pre svoju zdanlivo nedostatočnú hodnotu, ktorú si vylepšujú cez umelé chirurgické zásahy a filtre na sociálnych sieťach.

Ak kult mladosti ubližuje a premieňa aj samotných mladých ľudí, je na mieste otázka, či to, čo kult odráža, je vôbec mladosť. A odpoveď znie úplne jednoducho: nie. Akoby mohol, keď je už od samého začiatku postavený na premise umelej dokonalosti. Čím viac sa spoločnosť snaží takúto mladosť uchovať, tým viac sa tej skutočnej vzďaľuje, keďže ju z prirodzeného obdobia života mení na pokrivenú normu, ktorú treba za každú cenu predstierať. Idol mladosti predstavuje iba lacnú karikatúru, vytvorenú komerčným svetom.

Čo je táto nová mladosť za konštrukt? Evidentne nás oveľa viac zväzuje ako rozväzuje. Viac energie a odhodlania berie, než dáva. Zraňuje aj mladých, aj starších. Prečo ju teda ako normu tolerujeme? Houellebecq má pravdu ak píše, že sila, úspech a fyzická krása sú kritériami fašizmu, no nie naozajstného významu mladosti. Pokiaľ niečo predstavuje skutočná mladosť, tak skôr priebojnosť, životaschopnosť, zvedavosť, vôľa ísť proti prúdu – teda presný opak toho, čo jej súčasná karikatúra z ľudí robí.

Podľahnúť falošnej mladosti znamená vzdať sa vlastnej osobnosti. A to nás ohľadu na vek vždy bolestivo dobehne. Je náročné postaviť sa tomu, zvlášť keď na nás onen kult zo všadiaľ nemilosrdne útočí, ale inak túto perfídnu hru nezvrátime. Vymedziť sa voči nej a rázne ju odmietnuť je dobrý začiatok. Takáto „mladosť“ nikdy a nikam nedospeje, a úprimne, uráža ma. Bolo by skvelé z nej vyrásť.