vec sa má nasledovne: mnohí mladí muži si vytvárajú prostredníctvom sociálnych sietí, influencerov či politických kampaní ideologické zázemie, ktoré je definované hrubou silou, národnou či rodovou nadradenosťou a autokratickým vnímaním moci. Ich inklinácia k Trumpovmu hnutiu MAGA, k hnutiu Republika či iným krajne pravicovým stranám je vyššia než v iných skupinách. Prvý raz tiež existuje významný rozdiel v politických preferenciách mladých mužov a žien.
No tu to nekončí. Politika je len špičkou ľadovca. Mladí muži sa v skutočnosti líšia od rovesníčok, ale tiež od svojich generačných predchodcov v rade ďalších oblastí. Napríklad ich schopnosť a vôľa po nadväzovaní romantických vzťahov sa značne prepadla, čo má za následok osamelosť a ďalšie prehlbovanie frustrácie. Následná politická radikalizácia či pohŕdanie ženami tak pôsobí ako logický, hoci znepokojujúci dôsledok.
Toto všetko je prejavom komplexnejšieho javu. Odkiaľ sa vzala potreba sily, maskulinity a radikalizmu? Ako je možné, že niektorí moji rovesníci, spolužiaci z gymnázia a kamaráti – často inteligentní a zaujímaví ľudia – odrazu strácajú schopnosť racionálne uvažovať? Prečo ich dokážem presvedčiť v zložitých ekonomických alebo geopolitických témach, ale keď príde na pretras Andrew Tate, rodová rovnosť, mizogýnny postoj k dievčatám či rôzne témy krajnej pravice, nemám šancu uspieť? Keďže sa s týmto problémom stretám na dennej báze, vypozoroval som niekoľko vzorcov správania dnešných mladých mužov, ktoré mi umožňujú aspoň sa priblížiť k odpovedi.
V čom sa moja generácia dospievajúcich mužov líši od tých predošlých? V akých podmienkach vyrastá, aké si kladie otázky a čomu vlastne čelí? Pravdou je, a už od osemdesiatych rokov o tom píše francúzsky sociológ Gilles Lipovetsky, že celé predchádzajúce storočie prebiehalo v znamení demokratizácie a individualizácie, čo prirodzene viedlo k rozkladu roky zaužívaných tradícií, štruktúr a mocenských či spoločenských hierarchií. Jedným z najdôležitejších prvkov pôvodného systému bolo postavenie mužov a žien a tomu prislúchajúce role. No zatiaľ čo množstvo pôvodných poriadkov vymizlo už v priebehu dvadsiateho storočia, hierarchia rodov zásadne padá až v ostatnom čase. Či už ide o mieru vzdelanosti (na univerzitách študuje výrazne viac žien ako mužov), rastúce sebavedomie dievčat alebo čoraz podobnejšie platové ohodnotenie, to všetko až teraz dokonáva zmenu azda najzásadnejšej spoločenskej hierarchie v dejinách.
Zmena morálnych normatívov a spoločenských sústav však má, ako píše Francis Fukuyama v knihe Identita, a ako tiež upozorňoval Lipovetsky, aj svoje háčiky. Ak totiž popadajú akokoľvek problematické staré poriadky, k čomu sa má človek upnúť? Čo ho v novom poriadku definuje? Dôsledky kokteilu spoločenských zmien a paralelného vplyvu sociálnych médií pociťujeme ako mladí ľudia práve dnes. A odpoveďou je - identita. Národná, náboženská a samozrejme aj rodová. Ak sme sa pýtali, čo odlišuje moju generáciu mladých mužov od tých predošlých, tak je to spôsob vlastnej identifikácie. Slovom, ak bol muž v minulom storočí mužom aj skrze svoje postavenie a výsady, nič z toho dnes neplatí. Čím je muž dnes? Toto je tá otázka, ktorá sa môže javiť pre istú časť dospievajúcich chalanov náročná.
Bohužiaľ, mnohí z nich nachádzajú prostredníctvom sociálnych sietí a manipulatívnych ideologických skupín nesprávne odpovede. Často je to sila a maskulinita, teda to posledné, v čom muži ešte stále dominujú a čo im stále dáva možnosť odlíšiť sa od žien a nájsť svoj identifikačný bod. Ak čoraz viac mladých mužov nedokáže udržať krok s ambicióznejšími mladými ženami, vzrastá v nich frustrácia a v krajných prípadoch aj nenávisť či agresivita. Tie však nemusia byť prejavom zla či zášti. Možno to znie opovážlivo, ale z môjho pozorovania je ich príklon k Trumpovi, Tateovi a Republike skôr výkrikom o pomoc. Ide o hlasné: Stratil som sa. To, že sa nakoniec uchýlia k princípu lacnej identity, je z ich pohľadu posledná záchrana, východisko zo zdanlivo nezvládnuteľnej situácie.
Bolo by skvelé, keby sme na toto ich volanie odpovedali skôr než radikáli a mizogýni, ktorí ich len cynicky využívajú pre svoje mocenské ambície. My však často robíme pravý opak, keď voči takýmto mladým mužom prejavujeme nadradenosť a výsmech namiesto snahy o pochopenie, vypočutie a empatický dialóg. Viem, že to znie nemožne, no zdrvujúcou kritikou a eskaláciou konfliktu ich nikdy z cesty radikalizácie neodvrátime. Pritom ich problém je aj naším.
Tento text je názorom devätnásťročného chalana. Zo svojej pozície však niečo vidím. Byť dennodenne medzi rovesníkmi, takpovediac na mieste činu, znamená vnímať tento fenomén z bezprostrednej blízkosti. Pravdupovediac, je mi to ľúto. Pretože nevidím agresívnych, primitívnych, arogantných mladých mužov. Vidím najzraniteľnejších chalanov. Chceme im pomôcť, alebo ich nadobro stratíme?