francúzky spisovateľ prozaicky debutoval v roku 1994 dielom Rozšírenie bojového poľa, no výrazný svetový úspech mu priniesla až jeho druhá kniha Elementárne častice (1998). Od toho okamihu sa stal výraznou postavou európskej literatúry a okamžite si vyslúžil imidž cynického autora, nemilosrdne popisujúceho tichý, postupný a neodvratný rozvrat spoločnosti a jednotlivca v postmodernej ére. Jeho ďalšie diela, spomeňme Možnosť Ostrova (2005), alebo Podvolenie (2015), urobili z Houellebecqa jedného z najrozporuplnejších autorov v západnom svete a pre rôzne skupiny sa stal verejným nepriateľom. Otvára nepohodlné témy a s pôžitkom stúpa na nepríjemné otlaky.
Na tomto mieste si možno mnohí povedia, že ide len o ďalšieho „mudrlanta“, ktorý predpovedá koniec sveta a kritizuje západnú dekadenciu, takže sa ním vôbec netreba zapodievať. Veď predsa koľkých takých sme tu už mali, nie? Alebo si niekto vytvorí názor na Houellebecqa prostredníctvom nelichotivého mediálneho obrazu, a zaškatuľkuje si ho ako niekoho, kto nie je súčasťou nášho „správneho košiara“, čím vopred diskvalifikuje akékoľvek spisovateľove idey. Mám pocit, že sa nám to občas stáva. Kritické hlasy rovno zaradíme medzi nevhodné, a to bez toho, aby sme si ich poriadne vypočuli. A pritom práve tvorba Michela Houellebecqa, nech je provokatívna ako chce, obsahuje množstvo dôležitých postrehov a podnetov, o ktorých určite má význam diskutovať.
ako znie obžaloba?
Houellebecq má nezameniteľný rukopis. Jeho knihy sú veľmi čítavé a bezohľadne cynické. Na svojich postavách – zväčša frustrovaných, osamelých ľuďoch – účinne, no nie prvoplánovo vykresľuje vplyv spoločenských fenoménov na vzťahy, hodnoty, lásku či vnútorné prežívanie človeka. Mohli by sme povedať, že spisovateľ vychádza z premisy, ktorú predstavil sociológ Gilles Lipovetsky v diele Éra Prázdnoty (1983), a zobrazuje jednotlivca, strateného v rozatomizovanom, individualistickom svete, založenom na spotrebe a hedonizme.
Jednou z hlavných príčin, prečo je podľa Houellebecqa dnešný človek nešťastný a nevidí v živote zmysel, je neschopnosť nadväzovania intímnych vzťahov. Podľa spisovateľa to má dva vzájomne prepojené dôvody. Jednak je za tým prehnaný dôraz na seba samého a svoje vlastné potreby, pričom dôverný vzťah si vyžaduje empatiu a obetu druhému, a taktiež je to spôsobené primárnym zameraním sa na fyzickú lásku a sexualitu. Tá je jednoduchšia, okamžitá a nevyžaduje si našu námahu. Inými slovami, človek si v postmodernej ére vyberá ľahšiu cestu, čo ho však boľavo dobieha. Houellebecq totiž ukazuje, že osobné vzťahy stále zostávajú našou základnou potrebou a nevyhnutným predpokladom pre životnú spokojnosť, a tým, že ich človek z vlastnej pohodlnosti nedokáže nadviazať, potom nevyhnutne trpí samotou a pocitom prázdnoty.
Ďalší jav, na ktorý spisovateľ v tvorbe naráža, je kult krásy a mladosti. Podľa Houellebecqa sa na základe sexuality vytvoril hierarchizovaný systém, v ktorom sú základom úspechu sila, mladosť a fyzická príťažlivosť. Cez prizmu týchto parametrov pociťujú ľudia svoju hodnotu, pričom ak je príliš nízka, nemôžu dosiahnuť vnútorné uspokojenie. Touto logikou vysvetľuje autor náš civilizačný strach zo starnutia a smrti – tie skrátka do schémy hedonizmu a užívania si vonkoncom nezapadajú, keďže nám pripomínajú bezmocnosť, slabosť a pominuteľnosť.
Dôsledky naznačených problémov môžeme vidieť aj v praxi. Neschopnosť nájsť si stabilný vzťah, pocit životnej prázdnoty, osamelosť, to všetko dovedna predstavuje v dnešnej spoločnosti stále narastajúci problém, zvlášť medzi mladými ľuďmi. Dôraz na dobrý výzor spôsobuje nespokojnosť s vlastným telom, nízke sebavedomie a zvýšené seba-deštrukčné správanie. Houellebecq cez svoje postavy upozorňuje na to, že postmoderný človek sa kvôli spoločenským konštruktom stáva čoraz viac frustrovaným a nikto z nás nevie, čo z toho vzíde. Spisovateľ nie je apokalyptik a nepopisuje dramatický koniec sveta, ale len postupné rozloženie ľudí na márne kúsky bez opodstatnenia, či spoločného menovateľa.
Houellebecq sa v románe Podvolenie dopracoval aj k téme imigrácie, za čo si opäť raz vyslúžil kritiku niektorých skupín, keď v príbehu ukázal, ako sa západná civilizácia ľahko a mierumilovne dokáže podvoliť inej kultúre a dobrovoľne sa zriecť vlastného dedičstva. A znovu, zápletka nie je vyjadrená revolučným otrasom, iba obyčajným, nebadaným prerodom, ktorý umožnila slabosť a pokrytectvo. Knihu však nemôžeme brať len v kontexte imigrácie, ale aj ako metaforu celkovej straty integrity. Principiálne je totiž jedno, či ide o podvolenie kultúrne, etnické, alebo ideologické, pretože podstata – strata akýchkoľvek hodnôt – zostáva rovnaká.
nečítajme dokola „jednu“ knihu
Existuje množstvo dôvodov, prečo Michela Hoellebecqa kritizovať, no rovnako veľa je aj tých, pre ktoré by sme mali dať jeho tvorbe šancu. Z môjho pohľadu ide o unikátne svedectvo doby, podrobne zachytávajúce smerovanie súčasnej spoločnosti. Nemusíme súhlasiť so všetkým, čo spisovateľ opisuje, avšak jeho reflexia je nepochybne obohacujúca. Je osviežujúce, zvlášť v dnešnej dobe cancel culture, ignorovania kritiky a utvrdzovania sa vo vlastných názoroch, prečítať si bezohľadnú spätnú väzbu, ktorú nám Houellebecq podáva. Vyhýbať sa jej nemá zmysel, pretože nás to aj tak raz dobehne.
Čítanie kvalitnej literatúry nám vždy ponúka možnosť zamyslieť sa, prehodnotiť svoje stanoviská, či diskutovať. Michel Houellebecq je facka. Vztýčený prostredník postmodernému Západu. Hodená rukavica. Zdá sa mi, že zdvihnúť ju stojí za to.