môžeme sa postaviť na hlavu a pritom detailne dookola opisovať najhoršie z najhorších prípadov znásilnenia. Aj tak sa potom niekto postaví a s úškrnom povie „Aký emotívny prejav!“.
prepáčte, pán Glück
Je nám to ľúto, ale emócie sa z niektorých prejavov úplne vymazať nedajú. Hlavne, keď ide o opisovanie traumatických zážitkov, či už vlastných alebo nie, s vedomím, že aj tak len hádžeme hrach o stenu. Je skôr zaujímavé, že za emotívny prejav pán poslanec považuje trasúci sa hlas, ale nie vystrelenie päste do tváre Igora Matoviča. To je v poriadku, lebo ide o hnev, za ktorý môže testosterón a konanie, ktoré je odpoveďou na vylučovanie tohto hormónu je úplne prirodzené. Keď sa však ozve niekto na podnet estrogénu... to už je trochu priveľa. Ženy by sa mali naučiť rozmýšľať racionálne a neťahať do všetkého emócie. Veď o nič nejde.
alebo?
Ale samozrejme, že o nič nejde. Veď len jedna z dvadsiatich žien v Európskej únii bola po veku pätnásť rokov znásilnená. Vo výskume realizovanom Agentúrou Európskej únie pre základné práva padla otázka, v ktorej bol za znásilnenie považovaný pohlavný styk, pri ktorom bolo žene ublížené.
„Ale samozrejme, že o nič nejde. Veď len jedna z dvadsiatich žien v Európskej únii bola po veku pätnásť rokov znásilnená.“
Nebralo sa teda do úvahy znásilnenie na základe chýbajúceho súhlasu, kde násilník nemusel použiť hrubé násilie a tým pádom môžeme predpokladať, že je číslo znásilnených žien ešte vyššie. Okej, to nie je práve ideálne, ale načo sa nad tým tak vzrušovať. Je to predsa trestný čin ako každý iný, nie?
sklamem vás
Premlčacia doba dvadsať rokov pri znásilnení má svoje opodstatnenie. Veľa obetí, napríklad aj tých detských, si totiž prizná, že boli znásilnené až neskôr. Môžu byť tiež v situácii, ktorá im kvôli vlastnej bezpečnosti nedovoľuje ihneď ohlásiť tento trestný čin. Dôvodov je veľa. A všetky už pán Glück počul. Tak prečo to jemu a iným (mužom) stále nedochádza? Právnik Matúš Kanis, ktorý zastupuje obete sexuálneho násilia, pre denník SME povedal, ako sa v praxi stretáva s ohlasovaním znásilnenia aj po viac ako desiatich rokoch. Existujú štatistiky o sexuálnom násilí, výpovede obetí, dokonca veľmi detailné výpovede obetí. To sú naozaj niektorí politici takí hlúpi alebo im už neostalo ani zrnko empatie?
k ženám empatiu nemajú
Nemôžu ju mať totiž k niekomu, koho nepovažujú za rovnocennú ľudskú bytosť, ale za objekt, či majetok. Slzy ani krik ich nerozrušia, keďže sexuálne násilie na žene je pre nich niečo ako krádež. „Stane sa, treba to nahlásiť a páchateľ sa snáď nájde. A kúpim ti nový náhrdelník, drahá.“
S mužmi, ktorí si ale vybíjajú frustráciu tým, že chcú ženy vrátiť do osemnásteho storočia, sa bojovať nedá. A to len preto, lebo sme sa za posledných sto rokov dokázali na rozdiel od nich spoločensky posunúť. Je to ich spôsob vyrovnávania sa s faktom, že my sme si samé vybojovali práva, ktoré oni získali zadarmo, lebo sa narodili v správnom tele. Ich ego je príliš zranené a paradoxne zároveň príliš silné. Na jednej strane sa im nedá čudovať, keď to, že sú muži, je to jediné, čo títo politici à la Andrew Tate majú.
aneta Andraščíková je členkou novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentkou Žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.