deti Západného sveta
Narodil som sa vyše 17 rokov po revolúcii a atmosféru novembrových námestí poznám len z rozprávania. A predsa mám posledné dni tú pieseň stále na perách. Moji rovesníci na mňa prekvapivo pozerajú, akoby nerozumeli (akože ani nerozumejú), čo tým naozaj myslím.
Moja generácia vyrastá v slobodnej a prosperujúcej krajine, ktorá je súčasťou klubu najvyspelejších štátov sveta. Môžeme slobodne cestovať, vzdelávať sa, angažovať sa či hovoriť otvorene svoje názory. Náš životný štandard je pomerne vysoký a životný štýl moderný. Napriek mnohým a mnohým veciam, ktoré u nás stále nefungujú a ktoré vôbec nechcem zľahčovať, mám pocit, že všetky možnosti sú stále pred nami. Tento svet, ktorý nám dal najviac ako mohol, však musel niekto vybojovať.
sloboda nám nespadla z neba
Pre to, aby sme my mohli žiť v demokratickom svete, zvádzali statoční ľudia ťažký boj celé dekády. Pre dnes nami žité hodnoty platili často tou najvyššou cenou, či už to bolo počas slovenského štátu, komunistického režimu, či po 89´ počas vlád Mečiara a Fica. Boli to ľudia, ktorí vystúpili zo svojej komfortnej zóny, aby bojovali proti lži a nenávisti. Jedine tak totižto dokážeme ubrániť slobodu a demokraciu - osobným hrdinstvom v náročných časoch. Mnohí ľudia nesklopili zrak a neutiekli, vybrali si ťažšiu cestu. Vybrali si ju pre nás.
čím prispeje naša generácia?
Po voľbách, ktoré nedopadli podľa našich predstáv cítim značný skepticizmus, najmä u nás, mladých ľudí. Ba viac, počúvam o tom, ako sa na Slovensku nebude dať žiť, ako sme naveky stratení a neposunieme sa už viac vpred. Skrátka, že to nemá význam.
No počkať, to myslíme vážne?! Veď lož a nenávisť, nech to znie akokoľvek pateticky, zvíťazia naozaj len ak zaujmeme práve takýto postoj. Myslím, že práve na takýto postoj mladých ľudí nedočkavo čakajú tí, ktorí si chcú Slovensko nasilu privlastniť. Nedovoľme im toto potešenie! To naozaj pri prvej prekážke založíme ruky či odídeme odtiaľto čo najďalej? Premýšľali sme nad tým, kde by sme dnes boli, keby toto spravili generácie pred nami? Keby si vybrali statoční ľudia vždy len ľahšiu cestu? Naša generácia bola posadená za prestretý stôl a teraz, keď máme i my preukázať odvahu a charakter, sklopíme zrak?
sľúbme si lásku
Pri každej dôležitej zmene v dejinách mali mladí ľudia nezastupiteľnú úlohu. Veď ako inak? Kto iný má byť naliehavým hlasom budúcnosti našej spoločnosti, trochu naivným, no dozaista sviežim. Naši rodičia si v novembri 1989 spievali pieseň ‘Sľúbili sme si lásku‘. Skúsme to i my. Už len na pamiatku tých, ktorí bojovali za náš slobodný život.
Sľúbme si lásku, sľúbme si vravieť pravdu len. Sľúbme si vydržať, sľúbme si nový deň.
milo Hasala je členom novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentom na Gymnáziu Jura Hronca.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.