Nedávno ma počas unáhlenej chôdze mestom zastavil človek bez domova. Automaticky som vyťahovala peňaženku. On mi však iba potriasol rukou, pozdravil ma a po otázke ako sa mám mi poprial pekný deň a pokračovali sme každý svojim smerom. Žiadne peniaze, iba ľudskosť.

Michel Houellebecq je v súčasnosti jednou z najvýraznejších literárnych osobností vo svete. Jeho špecifické knihy vyvolávajú v spoločnosti obdiv, no hlavne kontroverzie a pobúrenie. Často býva označovaný za islamofóba, mizantropa a nihilistu, či proroka civilizačného rozkladu. Nedajme sa ale odradiť – za týmto všetkým sa totižto ukrýva jedinečná výpoveď, ktorej porozumenie je v čase dnešných výziev z môjho pohľadu kľúčové.

Každý knihomil, má svoju sakrálnu studnicu kníh. Kníhkupectvo s peknou atmosférou, kam vždy rád príde pohladiť viazané chrbty a prelistovať jemné stránky. Kde si pokecá o literárnych novinkách, pikoškách aj o tipoch na darček.

Pohľad nežný, no taký, čo neprezradí všetko. Demokracia má mocný hlas, ktorý sa nebojí skríknuť. Má silné ruky, čo zmôžu veľa, ak držia tie správne nástroje. Často si tvár demokracie kreslíme s mužskými črtami, hoci je v ženskom rode.

Istotne si všetci pamätáme hru panák. Na chodník sme kreslili deväť políčok, skákali po nich a kto neskákal, povedľa si mohol kriedou čarbať slniečka, kvetinky, zvieratká... Ruky sme mali špinavé od farebného prachu a chodník vyzeral ako nepodarená galéria avantgardných diel. V týchto dňoch to už nie je iba detská záležitosť, krieda sa mení na nástroj tichej chodníkovej revolúcie. Otázkou je, či jej odkaz vydrží dlhšie, než kriedu zmyje ťažký novembrový dážď.

Kresťania sa budú 16. novembra modliť v historickej budove Národnej rady. Konferencia biskupov Slovenska a Ekumenická rada cirkví na Slovensku vyzýva veriacich, aby sa tam deň pred 17. novembrom zúčastnili „bohoslužby pokánia a prosieb o odpustenie.“

Koľko vecí sa dá stihnúť za dvadsať rokov? Za dvadsať rokov sa stihne postaviť dom alebo vychovať dieťa. Za dvadsať rokov vyrastie strom. Za dve dekády sa vie život zmeniť na nepoznanie. Zmení sa vzhľad človeka, vzhľad mesta, zmení sa móda, hudba, zmení sa však krajina? Zmení sa nenávisť?

Človek sa najskôr musí vymaniť z apatického područia každodenných trás a s pohľadom tabula rasa sa pozrieť na mapu Bratislavy. Zrazu, mimo večne pulzujúcej obehovej sústavy ciest, zbadá malé zhluky buniek – okienka na pôdoryse budov. Ako hranaté diery v ementáli alebo rozhádzané kocky lega. Bratislavské vnútrobloky. Prázdne miesta na mape. Oázy ticha, keď sa mestu nechce spať. Romantickosť zarytá do storočnej omietky. Sviežosť tieňa pod pavlačami obrastenými zeleňou. A intimita osobných príbehov pod zaprášenou dekou histórie.

Po zmene ústavy zahltila verejný priestor kritika kresťanských demokratov, a oprávnene. Miestami sa však preklopila do spochybňovania samotného konzervativizmu – čím poodhalila náš dôležitý problém.

Haenyeo, Umoja, Læsø. Tri názvy, ktoré málokto pozná, málokto vie, čo znamenajú a pre málokoho dávajú samy o sebe význam. Predsa hrajú samostatne aj spolu veľkú rolu v názve izmu, ktorý sa za posledné desaťročia dostal z okraja aktívneho slovníka do jeho centra. Feminizmus sa s týmito čudnými, cudzojazyčnými názvami spája viac ako do špiku kostí ich významu.