Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mal byť františkán, no režim rozhodol inak

.juraj Brezáni .mediálna škola

Čas, kedy z máp mizli kláštory a ľudia v nich, sa navždy zapísal aj do kroniky života Jozefa Širanca.

Mal byť františkán, no režim rozhodol inak Vojensko.cz 1. 19. prieskumný prápor Plzeň, rok 1966, Jozef Širanec: prvý sprava v hornom rade.

štvrtkový podvečer v apríli 1950. Obyčajne všedný čas, ako v ktorýkoľvek iný deň. Všetko nasvedčovalo tomu, že aj študenti teologického učilišťa v Žiline sa vyspia do normálneho piatkového rána. V kláštore boli spoločne s ostatnými františkánmi. Jedným zo študentov bol Jozef Širanec, pre ktorého bol ale nasledujúci deň iný, ako pre ostatných. V piatok mal ísť do kasární na vojenský odvod. Nestalo sa však tak...

nezvaní hostia v kláštore

„Išiel som spať. V kláštore som býval na druhom poschodí,“ pripomína si vtedajší bohoslovec Jozef Širanec. Návštevy k nim nezvykli chodiť. Teraz však prišla, dokonca neohlásená. „Polhodinu pred polnocou sa rozleteli dvere na mojej izbe. Dnu sa vrútili dvaja milicionári s nastrčenými samopalmi na mňa,“ vystrašene vysvetľuje Jozef. Uprel pohľad na policajtov.

„Nariadili, aby som sa rýchlo obliekol a začali ma pratať na prízemie kláštora do rehoľnej jedálne,“ ozrejmil. Členovia štátnej bezpečnosti v neuniformovanom oblečení potom každého podrobne prehľadali. Snažili sa zamedziť skutočnosti, že by ich niekto z kláštora prekvapil nejakou zbraňou.

„Potom nás všetkých, bratov i pátrov, naložili do autobusu,“ povedal Jozef. Spomenul si aj na taktiku policajnej zložky. „Autobus bol pristavený pri zadnej časti kláštora tak, aby sme si nevšimli, ako prichádza.“

Autobusom prevážali obete Akcie K do záchytných miest, ktoré sa tak stali neželanými centrami jednotlivých mužských reholí. Spolu internovali do týchto centier až 2 192 rehoľníkov. V Jasove pri Košiciach sústredili jezuitov, v Podolínci skončili saleziáni a verbisti.

Františkánov zvážali do Hronského Beňadiku. S komfortom tu už samozrejme rehoľníci nerátali. „Po prevoze do starého kláštora vo Svätom Beňadiku umiestnili pátrov do izieb. My ostatní sme sa museli uskromniť s chodbami. Nechali nás poskrúcať sa na chodbách či schodoch. Každý si „ustlal“ tak najlepšie, ako sa len dalo,“ posťažoval sa Jozef Širanec.

žiak predbehol učiteľa

Šikanovanie neskončilo. „Asi po týždni nám študentom dali civilné oblečenie a previezli nás v uzavretom nákladnom aute na prevýchovu,“ opísal Jozef. Previezli ich ako dobytok do kláštora piaristov v Kostolnej pri Trenčíne. Tam chceli komunisti mladých študentov teológie prevychovať a prinútiť, aby sa vzdali a vystúpili z rehole. Pozbavili ich základných ľudských práv a slobôd.

„Potešilo ma ale, že komunisti zistili, že veriaci ľudia nie sú iba náboženskí tmári. “

„Prevýchova im však v celku nevyšla. Ja som si ešte dávnejšie od cirkevnej vrchnosti získal súhlas študovať marxizmus a leninizmus. Tieto predmety by som inak ako potencionálny cirkevník študovať nemohol,“ rozpamätal sa. Študenti marxizmu a leninizmu v tej dobe študovali tzv. dialektický materializmus. Jozef Širanec tak chcel lepšie vniknúť pod kožu vládneho režimu.

„Školiteľ, ktorý nás mal prevychovať, rozprával blbosti. Vždy som ho musel opravovať a vysvetľovať mu správny princíp marxizmu,“ uznal s pokorou. Prekvapenie prišlo neskôr, keď z Bratislavy z povereníctva vnútra prišiel telegram. „Písalo sa v ňom, aby som prevzal školenie. Samozrejme, že som sa z toho len vysmial. Potešilo ma ale, že komunisti zistili, že veriaci ľudia nie sú iba náboženskí tmári. Tak nás všeobecne titulovali. Pochopili, že niektorí sme aj solídni znalci marxizmu,“ poznamenal s hrdosťou Jozef Širanec.

tvrdá robota

Edukačnú formu prevýchovy neskôr nahradila manuálna práca. „Po preškolení nás hnali do tvrdej roboty,“ načal tému Širanec a pokračoval: „Nasadili nás na budovanie Nosickej priehrady mládeže.“ V tom čase tam pracovalo asi päťtisíc študentov. „Ťažkými kladivami a sochormi sme likvidovali pravú časť skaly od vtedajšieho železničného mostu cez Váh.“ Po troch mesiacoch ukrutných prác na priehrade ich v auguste všetkých naraz prepustili. 

Život Jozefa Širanca sa vďaka komunistom úplne zmenil. Prestal študovať teológiu a zamestnal sa v Žiline v Bratislavských inštalačných závodoch ako štatistikár. Časť z  bývalých mladých teológov musela nastúpiť na vojenskú službu v pomocných technických práporoch. „Asi po mesiaci v práci som dostal povolávací rozkaz k nástupu do vojenského pracovného tábora do Rokycan pri Plzni,“ pripomenul si 90-ročný Širanec.

niekde je problém

Povolávací rozkaz, ktorý dostal, mal však tri vážne chyby. „Písalo sa v ňom, že som sa narodil v roku 1928. Narodil som sa však o rok neskôr. Potom tam bolo uvedené, že som bol odvedený ako vojak, to som vôbec nebol. Najhorší omyl však bol v mojom priezvisku. Nevolám sa predsa Šinanec,“ uviedol Jozef Širanec. Tieto nezrovnalosti vyústili do toho, že list vrátil naspäť s tým, že mu nepatrí.

„Neskôr som dostal z vojenského veliteľstva v Žiline predvolanie na odvod. Poslali ma do útvaru do najzápadnejšieho cípu vtedajšej republiky. Do Ašu,“ upresnil Širanec.

Po skončení vojenskej služby mal Jozef Širanec problém nájsť si prácu. Neskôr sa mu podarilo zamestnať v žilinských elektrárňach. Aj napriek tomu, že sa kňazom nestal, ostal verný františkánskemu duchu a spiritualite. „Vstúpil som do obnoveného františkánskeho svetského rádu,“ prezradil Jozef Širanec. Dokonca už 63. rokov zdieľa starosti i radosti so svojou manželkou, s ktorou má tri deti. Akcia K ho poznamenala, svoj život však žiť neprestal.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite