Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vlasta Zábojníková: Ako začínajúca učiteľka pôsobila pri obnove Sokola, po vojne sa stala členkou Červeného kríža

.maja Harmaňošová .post Bellum .spoločnosť

Vlasta Zábojníková sa narodila 27. januára 1927 do rodiny Smítalovcov a celý život s krátkymi prestávkami prežila v Bratislave na Kolibe. Otec bol lodný strojník, a tak od rodiny odchádzal zvyčajne na dvojtýždňové plavby po Dunaji – hore prúdom do Salzburgu, dole prúdom do Budapešti i ďalej.

Vlasta Zábojníková: Ako začínajúca učiteľka pôsobila pri obnove Sokola, po vojne sa stala členkou Červeného kríža Archív pamätníčky

detstvo mala pekné, takmer celé ho strávila vonku, na mieste, kde sú dnes tri Fričove domy. Ulice boli vtedy bezpečné, autá tam nejazdili, len občas pán Ambrus na nákladiaku odvážal uhlie či drevo.

Vlasta mala dve sestry, o šesť rokov staršiu Libušu a o šesť rokov mladšiu Aničku. Odmalička ich mama vodila na cvičenie do Sokolovne, ktorú si Kolibania postavili svojpomocne zo starých tehál okolo roku 1933. Vlasta sa ako dieťa s mamou zúčastnila aj dvoch všesokolských zletov (IX. a X.), ktoré sa konali v Prahe v rokoch 1932 a 1938. Všesokolský zlet v Prahe bol v znamení veľkého medzinárodného napätia a stal sa mohutnou manifestáciou za jednotný štát Čechov a Slovákov. 

Archív pamätníčky

Autonómna ľudácka vláda činnosť Sokola zakázala a namiesto neho mali v telovýchove pôsobiť len Hlinkova garda a Hlinkova mládež, teda fašistické organizácie, ktorým za vzor slúžil Hitlerjugend a SS. Ich činnosť sa prejavovala v búraní všetkého, čo pripomínalo niekdajšieho Sokola. Cvičenia nahradili gardistické zrazy, tanečné mítingy, niekde kiná, ale aj krčmy a skladiská. Drobnými akciami nadobudnutý sokolský majetok sa znehodnocoval a ničil. Sokoli boli napádaní, zatýkaní, postupne však vytvárali ilegálne skupiny a veľmi účinne pracovali v prípravách na odboj. 

Po vojne bol Sokol s ťažkosťami obnovený a diskusia o jeho podobe trvala až do februárového prevratu 1948. Vlasta vtedy získala Tyršov odznak zdatnosti a ako začínajúca učiteľka na základnej škole v Zlatých Moravciach bola zvolená za náčelníčku a rozhodkyňu. Neskôr komunisti založili Zväz základnej a rekreačnej telesnej výchovy /ZRTV/ a mnoho pôvodných členov Sokola prešlo do tejto novej organizácie, ktorá nemala demokratický charakter a bola v súlade s nastupujúcim režimom. Využívala však mnohé kvality sokolských cvičení a práve z tohto dobrého základu sa vyvinuli povestné československé spartakiády, na ktoré chodievala aj Vlasta.

Archív pamätníčky

Sokolovňu na Kolibe po vojne komunisti zrušili a budova prešla pod správu niektorému bratislavskému závodu. Napriek nepriazni doby si miestni obyvatelia vtedy v náraďovni urobili malú kaplnku a chodievali sa tam tajne modliť. 

školské časy počas vojny a po nej

Vlasta vychodila na Kolibe prvé roky základnej školy, kde v medzivojnovom období pôsobilo nemálo českých učiteľov. Po vyhlásení autonómie v októbri 1938 však museli viacerí českí profesori zo Slovenska odísť s hanlivým dôvetkom „Češi peši do Prahy”.

Od piatej triedy pamätníčka pokračovala v štúdiu na dievčenskom gymnáziu na Dunajskej ulici (dnes v tejto budove sídli Maďarská základná škola a Gymnázium). Vlasta chodievala z Koliby do školy v centre mesta peši, keďže spoje neboli také časté ako dnes, no prechádzky so spolužiačkami do školy bývali často veselé. Menej veselé boli časté sirény a následné rozpúšťanie vyučovania kvôli náletom na Bratislavu. Spomína si aj na nešťastný osud Židov počas druhej svetovej vojny. Aj jej počas tohto obdobia „zmizli” tri spolužiačky židovského pôvodu. Nikdy viac ich už nevidela.

Ku koncu vojny si Vlasta pamätá na množstvo vojakov chodiacich po meste, pričom niektorí z nich sa dostali aj na Kolibu. Jedného dňa k nim domov vošiel nejaký vojak. Vlasta mala vtedy 15 či 16 rokov a ležala v posteli s osýpkami. Rodičia sa o ňu ale veľmi báli, tak ju skryli pod posteľ. „Ja som bola celý čas pod posteľou a bála som sa aj dýchať. A nakoniec sa ukázalo, že vojakovi len ktosi povedal, že majú šijací stroj, a on si chcel nemeckú uniformu prešiť na ruskú. Chlapec si ju opravil, poďakoval a odišiel. Potom nám dali ruskí vojaci na dom nápis, že som chorá a ďalší k nám už nechodili.”

Na konci vojny veľa ranených prevážali do nemocnice na Heydukovej ulici. Vlasta si na to spomína: „Pomáhal tam jeden medik, prvák, a keď ten videl tých mŕtvych a hrôzy, ktoré vojna priniesla, tak ho to odradilo, že ani medicínu nedokončil. Radšej vyštudoval pedagogický smer a išiel vyučovať.” Po vojne boli s Vlastou kolegami.

Vlasta zmaturovala krátko po skončení druhej svetovej vojny. Do skúšky vtedy bola zahrnutá už aj ruština, ale vzhľadom na chaotické povojnové pomery stačilo na zvládnutie skúšky vedieť čítať azbuku. Na vysokoškolské štúdium vtedy neboli v rodine peniaze, no Vlasta si urobila ďalšiu maturitu na návrh známeho z Povereníctva školstva, aby tak získala kvalifikáciu učiteľky. V nasledujúcich rokoch pôsobila na základe tzv. umiestneniek v Zlatých Moravciach, Sľažanoch, Kolíňanoch i na ďalších školách. V období, keď jej mama vážne ochorela, požiadala o učiteľské miesto v Bratislave a bola presunutá do Vajnor. Tu zažila zúrivú  kolektivizáciu, pričom si pamätá, ako roľníci hádzali kameňmi po úradníkoch z Bratislavy.

„Vlasta Zábojníková je najstaršia žijúca členka Červeného kríža.“

Pani Vlasta na Kolibe spoznala aj svojho manžela, architekta Jozefa Zábojníka, ktorý pôsobil na fakulte architektúry Slovenskej Vysokej Školy Technickej, dnešnej STU, a mali spolu štyri deti. 

červený kríž

Členkou Červeného kríža sa Vlasta stala v roku 1951 na základe iniciatívy riaditeľky bratislavskej základnej školy, kde učila, pani Didovej. V slovenskom Červenom kríži pôsobila ako členka výboru v oddiele bratislavského Nového Mesta, na mieste, kde dnes sídli Národné tenisové centrum. Vedúcou oddielu tu bola pani Soňa Kročilová. V tejto mestskej časti sídlil aj útulok pre týrané ženy a deti, a Vlasta tu pomáhala triediť darované šatstvo, ktoré si chodievali vyzdvihnúť ľudia v núdzi.

Vlasta si spomína na výbornú partiu, vrúcne vzťahy a silné priateľstvá. Ako zdravotníčka pôsobila v lete na bratislavských kúpaliskách – na Kuchajde (tu členovia Červeného kríža otvárali a zatvárali letnú sezónu), organizovali súťaže, napríklad vo volejbale, a pomáhali aj na rôznych iných podujatiach, kde bol potrebný zdravotnícky personál. Je veľmi rada, že počas svojho dlhoročného pôsobenia v Červenom kríži nemusela riešiť naozaj nebezpečné alebo život ohrozujúce situácie. Väčšinou spolupracovala na preventívnych opatreniach na väčších akciách a zhromaždeniach.

Po rozdelení Československa vznikol k 1.januáru 1993 samostatný Slovenský červený kríž a jeho tímy sa vtedy mohli začať zúčastňovať medzinárodných súťaží, napríklad v Salzburgu, ktorý pamätníčka veľmi rada videla, pretože tam loďou kedysi dávno chodieval aj jej otec. Navštívili aj talianske pútnické miesto Assisi a Švajčiarsko.

Vlasta Zábojníková je najstaršou žijúcou členkou Červeného kríža. V roku 2012 si obliekla dobovú uniformu zdravotníčky a takto je vyfotená na obálke časopisu Zvesti. Každoročne dostáva oficiálne poďakovanie Červeného kríža za svoje niekoľkodesaťročné pôsobenie. V kolektíve je dodnes familiárne nazývaná „babička”.

Pani Vlasta stále žije v rodičovskom dome na Kolibe.

Príbeh bol zaznamenaný vďaka spolupráci Post Bellum SK so Slovenským Červeným krížom.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite