vždy som rád sledoval reláciu .pod lampou.
Prirodzene som sa neskôr preto stal čitateľom .týždňa. Po absolvovaní Mediálnej školy .týždňa som začal písať stĺpčeky o mojej práci s ľuďmi bez domova, po roku mi zavolal Štefan Hríb, či by som nechcel písať aj o iných témach. Dohodli sme sa na spôsobe pravidelnejšej spolupráce. Stále som iba začiatočník.
moderujem vlastnú reláciu .blížni Michala Oláha.
Som veľmi vďačný za túto možnosť. Ešte v deväťdesiatych rokoch som rád chodieval na diskusie organizované Danielom Pastirčákom, ktoré ma neskôr inšpirovali na organizovanie diskusií v Univerzitnom pastoračnom centre bl. Zdenky Schelingovej, ktoré však zaniklo. Keď prišla príležitosť mať vlastnú diskusnú reláciu, hneď som ju využil. Ako sociálny pracovník si, prirodzene, vyberám témy z tejto oblasti, rozmýšľam, akú majú ľudia bolesť a snažím sa témou na ňu reagovať. Posledná diskusia bola o adopcii rómskych detí Nerómami, prekvapil ma záujem o túto tému, mala doteraz takmer desaťtisíc zhliadnutí.
som jeden zo šéfredaktorov časopisu Clinical Social Work an Health Intervention.
Ide o úzko špecializovaný rakúsky odborný časopis, ktorý sme založili s prof. Vladimírom Krčmérym a prof. Petrom G. Fedorom-Freyberghom pred desiatimi rokmi. Prepája sociálnu prácu so zdravotníctvom, často v chudobných krajinách alebo oblastiach postihnutých krízou. Vychádza štyrikrát do roka, bol už dokonca prijatý na skúšobnú lehotu do databázy Web of Science.
pôsobil som v organizácii RESOTY niekoľko rokov.
Posledný rok života Antona Srholca a tri roky po jeho smrti. Bola to pre mňa doposiaľ najsilnejšia pracovná skúsenosť. Približne po desiatich rokoch na akademickej pôde som sa cítil pred študentmi už viac hercom ako odborníkom, sociálna práca sa bez paralelnej praxe dobre učiť nedá. Na škole prebiehalo viacero organizačných zmien, počas ktorých ma oslovil prof. Krčméry, či sa nechcem stretnúť s o. Antonom Srholcom, ktorý sa rozhodol odovzdať útulok RESOTY do správy VŠZaSP sv. Alžbety v Bratislave. Želal si, aby RESOTY spravoval muž so ženou, aby ľudia bez domova vnímali oba princípy.
Boris Németh.Michal Oláh s profesorom Vladimírom Krčmérym v Kambodži
som profesor sociálnej práce.
Tento titul však používam len na akademickej pôde, nepatrí do civilného života. Chudoba je pre mňa obrovskou výzvou, nie však len tá materiálna. Vnímam ju aj v rovine nerovnakého prístupu k produktom a službám. Človek môže mať pekný byt či dom, auto, slušný plat, napriek tomu môže trpieť chudobou – nedostatkom zmyslu života, stratou rodiny, osobným zlyhaním, nedostatkom radosti zo života. To všetko je chudoba, ktorú môže sociálny pracovník v role praktika, profesora či novinára pomôcť zmeniť.
odchádzam z organizácie RESOTY.
Po smrti Antona Srholca som cítil zodpovednosť, aby jeho dielo pomoci ľuďom bez domova pokračovalo ďalej. Tri roky po jeho smrti je útulok vo veľmi dobrej finančnej kondícii, občianske združenie má vo vlastníctve budovu a postarali sme sa aj o jeho kompletnú rekonštrukciu. Najdôležitejšie však je, že sa zachoval duch Antona Srholca vo vzťahu k ľuďom bez domova. O vedenie organizácie RESOTY neskôr prejavila záujem rodina Antona Srholca, čo sme rešpektovali.
oddychujem.
Najradšej so svojimi troma synmi a manželkou niekde na malom výlete. Veľmi si oddýchnem pri filme La grande belezza a rôznej hudbe, od Haydna až po Katarziu. Nedávno som dočítal knihu Božský tanec od Richarda Rohra. Považujem ju za jednu zo zásadných kníh v tomto období môjho života. Ponúka veľa odpovedí zo súčasnej doby nielen pre veriaceho človeka. Hovorí okrem iného o falošnej voľbe liberála či konzervatívca a potrebe byť kritický k obom týmto názorovým prúdom.
michal Oláh
Narodil sa v Bratislave v roku 1977. Študoval Trnavskú univerzitu v Trnave, Fakultu zdravotníctva a sociálnej práce. Venuje sa sociálnej práci a novinárčine. Je autorom kníh Sociálna prevencia a Sociálnoprávna ochrana detí a sociálna kuratela. Pôsobí ako profesor na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Žije v Bratislave. Má tri deti.