možno len tvar – malá zošúverená guľôčka, ktorá dokáže okoreniť jedlá. No tam sa všetka podobnosť končí. Ružové korenie totiž nepochádza z kríka pepper nigrum ako všetky ostatné. Áno, kríčok čierneho korenia má plody tiež červené, no tie sa namáčajú, aby z nich práve tá pestrá šupka zliezla a vydala na povrch dozreté jadro, ktoré my neskôr voláme biele korenie a pridávame ho na biele mäsá, šaláty a ryby. Ostatné dve korenia, zelené a čierne, sa vyrábajú z toho istého plodu, no ešte pred dozretím. Zelené korenie sú usušené zozbierané nezrelé plody a čierne korenie sú tie isté plody, ibaže po zbere sa uvaria a až následne vysušia, aby boli čo najštipľavejšie. Všetky tri korenia pochádzajú z Juhovýchodnej Ázie.

Ich ružový kamoš, ktorého k nim koncom dvadsiateho storočia natlačili do koreničiek, pretože sa tak krásne vyníma na stejkoch a dáva jedlám temperamentný švih a závan exotiky, pochádza presne z opačného kúta zemegule. Jeho materská rastlinka má dokonca viac spoločného s kešu orechmi než s indickým pepper nigrum. Rastie na členitom pobreží Peru a jej ružovkasté plody zbierali už jeho starovekí obyvatelia. Indiáni si zo štipľavých bobúľ celé stáročia vyrábali miestne pivo. Z peruánskych plání sa bylinka, čo plodí koralové bobuľky, dostala do zahraničia až v devätnástom storočí. Dovtedy sa využívala ako korenina a liečivo v starých šamanských receptoch, ktoré sa tradovali od starovekých indiánskych kultúr. Najprv zavítala do Severnej Ameriky, zatiaľ iba ako okrasný krík v záhradách lepšie situovaných ľudí. Neskôr sa jej plody začali používať ako jemná náhrada čierneho korenia, keď sa minulo. Bobuľky pútali pozornosť svojou hravou farbou a po ochutnaní aj veľmi zaujímavou ovocnou chuťou. Niekde sa im začalo hovoriť aj brazílske korenie.