nový album už je vonku.
Krst bude 14. decembra, šnúru zatiaľ nechystáme. Nájsť spoločné voľné termíny ôsmich tak vyťažených ľudí, ako sú Rózsa, Valihora, Šeban či Palúch, nie je jednoduché, hoci by aj chlapci chceli. Ale mňa koncertovanie až tak neláka, radšej tvorím v štúdiu. Už som si to odchodila pred rokmi, všetky folklórne a hudobné festivaly, jarmoky. Naša hudba na také akcie ani nie je. Ešte tak kluby, kde ľudia prídu len na nás a chcú počúvať. Vybrala som samé pomalé piesne – ja som taký lyrik. To mám po mame, ona spievala profesionálne s orchestrom a ja som sa jej ako dieťa pýtavala: maminka, prečo ty vždy také smutné spievaš? Tak teraz aj ja tak.
názov Puščaňa je z rusínčiny.
Je to posledný víkend pred pôstom. Fašiangy sa v obci Jarabina, odkiaľ pieseň pochádza, nekončia sprievodom od domu k domu, len sa všetci stretnú, zabávajú a dosýta sa najedia mäsa. Čo tým naznačujem? Že teraz som si to užila a už bude len pôst! (Smiech.)
do nového albumu ma potískal môj druhý partner.
On bol môj fanúšik, tak sme sa zoznámilli. Zmobilizovala som sa a začala chodiť aj na spev. Opäť som hľadala piesne v zborníkoch a zbierkach, pri klavíri vyberala tie najvhodnejšie. Potom som zašla za Oskarom Rózsom, ktorý produkoval aj môj predošlý album. Nemám už žiadne ambície niekde sa presadiť, nie je to komerčný projekt. No, možno je pravda, že som sa ním chcela vyjadriť k tomu, čo sa deje v súčasnosti v spracovaní folklóru – podľa mňa už je to príliš, ako sa s ním niektorí hudobníci hrajú, až to zneužívajú. Zoberú si melódiu len ako tému, nepracujú s ňou ako s folklórnym materiálom, s ľudovou piesňou. Nedostane sa tam jej podstata a to sa mi nepáči. Hovoria, že milujú ľudovú pieseň, ale pracujú s ňou rovnako, ako s témou, ktorú vymyslel, povedzme, George Michael.
čo som robila tých pätnásť rokov od posledného albumu?
Deti mala. (Smiech.) Urobili zo mňa potom v rozhlase vedúcu odboru hudby, a to ma pohltilo. Robila som Festival RHA, mala som pod sebou rozhlasový symfonický orchester. Ale neskôr som už cítila vyčerpanosť, tak som odletela do Juhoafrickej republiky a po návrate povedala, že chcem byť iba redaktorka. Nebolo ľahké vzdať sa funkcie, nehovorím, že moci, ale možnosti niečo ovplyvňovať, niekam to pohýňať. Dosť sa nám darilo, boli sme dobrá partia, chceli sme robiť, bavilo nás to, o to ťažšie bolo sa rozhodnúť. Ale neľutujem to, lebo teraz vidím, že veci sa hýbu iným smerom.
keď mám voľno, idem do prírody.
Pochádzam z Banskej Bystrice, stále sme boli niekde na chate, na horách, na lyžiach. Keď som prišla študovať do Bratislavy, chýbalo mi to. Furt som utekala naspäť. Aj kvôli folklórnemu súboru, aj kvôli horám. Keď som sa usadila, môjho prvého muža to do prírody neťahalo. S druhým partnerom teraz žijeme striedavo v Bratislave a v Tatrách, máme penzión na Štrbskom Plese. Nie je na mojej hlave, aby som ho manažovala, ale zaujímam sa a pomôžem, keď treba, od upratovania cez dekorovanie až po vítanie hostí. Furt sa presúvame, máme dve domácnosti, ale nevozíme kufre, len v ruksaku si beriem počítač a knihu.
práve sme sa vrátili z Ekvádoru.
Muž je cestovateľ, aj ja som dušou cestovateľka, vždy ma bavilo niekam za niečím ísť, otec mi hovorieval, ty sa len táraš! Ale mám dve malé deti, tak mi to nedá, cestovať toľko, koľko by som chcela. Navyše, odkedy ich mám, chytila som strašný strach z lietania. Kedysi som túžila skočiť s padákom, ale neviem, či sa ku tomu ešte dostanem, či som neprešla tú hranicu. Začínam mať fóbiu aj z úzkych priestorov. Prvýkrát som to zažila pred pár rokmi v Turecku, v podzemných mestách v Kapadócii. A pomohla mi to prekonať pieseň! Začala som si spievať.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.