film Osamelí bežci: Ideme ďalej! režíroval môj syn Martin.
Bolo to veľmi príjemné a hádam to z toho filmu aj cítiť. Celý štáb nám bol veľmi priaznivo naklonený, dobre sa o nás starali, vytvorila sa fajn partia. Pre nás s Ivanom Štrpkom to bol zážitok, ako sa taký film robí. Nechali nás voľne rozprávať a natočili hádam aj trojnásobné množstvo materiálu. Boli tam aj veľmi zaujímavé scény, ktoré by stáli za to, aby sa dostali do filmu, ale filmári to zostrihali do takej formy, aby to bol film, a nie len záznam nášho hrania sa na film.
pokiaľ človek žije, stále má nejaké povinnosti.
Ťažko povedať, či ešte píšem básne, ony ku mne prichádzajú samy. Najčastejšie ráno, niekedy sa mi snívajú. Päťdesiat rokov som si písal denníky, mám ich celý jeden regál v knižnici, teraz ich postupne čítam. Momentálne som v roku 1967. Zapisoval som si všetko, kde som bol a čo som robil, ale vždy sa medzi tým zablysne aj nejaká myšlienka. Chcem to dať do knižnej formy, ale zatiaľ neviem akej. Občas sú tie zápisky aj dosť praktické, lebo keď sa so ženou bavíme, čo bolo vtedy a vtedy, a ona povie niečo iné ako ja, tak sa skočím pozrieť do denníka.
väčšina ľudí ma považuje za lepšieho človeka, ako v skutočnosti som.
V čom? Napríklad som nedôsledný. Možno to súvisí s tým, že som bol šprintér, a nie maratónec. Často niečo začnem a nedokončím. Odložím to, niekedy sa k tomu vrátim až po rokoch. Veď ani kníh som veľa nevydal, za tých päťdesiat rokov možno dokopy desať. Našťastie, ako to povedal aj Jano Buzzásy vo filme, poéziu si netreba vysedieť tak ako prózu.
„Lásku mám radšej naživo, nie na papieri.“
bol som šprintér.
Mal som aj nejaké slovenské dorastenecké rekordy, bol som v juniorskej reprezentácii Československa. Medaily som dal na hranie synom, ani neviem, či ich ešte majú. Kto športoval, ten to pozná, že medaily nie sú podstatné, to je skôr pre divákov. Pre mňa boli dôležitejšie priateľstvá. Na dnešné pomery som s behom začínal pomerne neskoro, hoci na tie časy to bolo skoro. Mal som možno trinásť rokov. Skončil som, keď som si zlomil nohu. To som mal asi 22. Bol som dva mesiace v Piešťanoch, rozchodil som to, ale na výkon to už veľmi nebolo. Nie, len tak rekreačne som nikdy nebehal. Nie som rekreačný bežec.
pred pár rokmi som v Tatrách spadol a poranil si bedrový kĺb.
Operovali ma v popradskej nemocnici a zle. Mohol som sa dať previezť do Nemecka, ale myslel som si, že v Poprade musia byť veľkí odborníci na zlomeniny, veď tam musia voziť veľmi veľa takých úrazov. V Nemecku pozreli na snímky a museli ma znovu operovať. Odvtedy sa to so mnou ťahá.
červený kufrík vo filme (a na fotke) je navlas taký istý, ako sme mali kedysi.
Len na ňom neboli hviezdičky. Oslovil nás vtedy kurátor výstavy sôch v piešťanskom parku, aby sme tam niečo ako Osamelí bežci spravili. Vymysleli sme si námet, dostali grant na náklady. Nejaké peniaze nám však zostali. Čo s tým? Tak sme kúpili kufrík a tam ich dali. Keď sme si išli niekde sadnúť, vždy sme z toho kufríka platili. A keď bol prázdny, tak sme išli domov.
slogan „Ideme ďalej!“ bol náš spoločný.
Som človek veriaci a až teraz, keď sa na to pýtate, tak som si uvedomil, že by to dobre obstálo aj ako epitaf.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.