počas Nežnej revolúcie som bola deväťročné decko.
Ale aj tak to bol pre mňa dôležitý moment, niektoré pocity vo mne zostali. Keď som ešte učila nemčinu, zistila som, že mladí dospelí o Nežnej veľa nevedia, chcela som to zmeniť. Vlani sa mi veľmi páčil projekt k výročiu Augusta ´68 Spýtaj sa vašich. Rozpráva o veciach, ktoré boli pomerne nedávno, ale veľmi rýchlo sa strácajú. Inšpiroval ma niečo urobiť. Vybrala som si komiks, lebo je to médium blízke mladým a komiks je zároveň niečo, čo by som chcela viac dostať na náš trh. Je super, zvlášť na historické udalosti či životopisy, ale aj obyčajné príbehy. Obrázok veľa zachytí, čo sa kde deje, atmosféru, takže stačí menej textu a človek sa v krátkom čase veľa dozvie. Ja som sa ku komiksu dostala až po tridsiatke, bola som presvedčená, že to neviem čítať. Ale viem a teraz si fičím aj na dobrých komiksoch.
keď mám možnosť byť s mojím synom, je to pre mňa naj.
Má jedenásť rokov, viem, že čas s ním je limitovaný a stále sa z neho odkrajuje. Za chvíľku mi povie, díky mami, čauko a bude preč. Už teraz má krúžky, kamošov, čo sú mu prednejší ako mama. Veď to je dobre, tak to má byť. Teším sa však, keď sa nájdu spoločné chvíle, kukáme šport, čítame si, hráme spoločenské hry. V detstve som hrávala iba Človeče a Dostihy, na sofistikovanejšie hry ma naviedli až môj muž so synom. Mám rada také, kde nemusím dlho čakať, kým niekto potiahne, napríklad Mondo, to hrám za seba proti času. Sedíme za stolom, pustí sa časomiera, skladajú sa územia, každý si to sám pižliká a na konci sa ráta, kto čo dosiahol. Ale aj Osadníkov mám rada.
od 16 rokov som chodila do školy v Rakúsku.
Skončila som tam gymnázium aj vysokú školu, desať rokov som žila vo Viedni. Áno, asi mám aj rakúsky prízvuk, už mi to viackrát povedali. Ale odkedy neučím, veľmi nemecky nehovorím, mám len pasívny kontakt s jazykom prostredníctvom knižiek a blbostí v nemeckej telke. Už by som sa zas chcela aj porozprávať. Do Rakúska chodíme nakupovať potraviny a ja tam hovorím po nemecky aj na Slovákov.
srdce mi bije v Mexiku.
Je to láska. Bola som tam už dvakrát, keď sme sa s manželom rozhodli vycestovať na dlhšie. Kamoš, čo tam žije, nás nahovoril, dojdite, prenajmete si byt, v Condese stojí trojizbák toľko, čo v Bratislave. Prd makový. Ale išli sme. Dieťa za nami prišlo neskôr, prvé mesiace zostalo doma so svojím otcom. Chceli sme si dať sabatical, ale v hlavnom meste to nebolo možné. Môj muž robil na diaľku, učili sme sa španielsky, ja som dopísala knižku a učila nemčinu. Manželovi vyhovovala mexická pohoda, on neustále mešká. V Mexiku keď sa začína párty o siedmej, pred pol deviatou tam nikto nebude. Len my. Mne veľmi páčilo počasie, slnko a jedlo! Neviem sa ho dojesť.
„Zo straty pamäti mám tieseň.“
keď som v aute alebo sama doma, tak si spievam.
Aj tancujem. Doma zvyčajne počúvame rádio FM, ale v aute som si schopná naladiť kanál, kde hrajú staré hity a vtedy idem. Alebo v Ikei, tam púšťajú 90. roky, slaďáky, na city to hrá, aby sa ľudia roznežnili, toto kúpim, henten gauč, ja si vezmem lososovú pastu a som happy. Vraj tam chodím tak často, ako iní do kostola.
som zručná.
Vŕtam, klincujem, montujem, všetko robím, na Vianoce ma poteší píla aj šraubovačka. Stále by som niečo zariaďovala, v byte sa mi furt zdá niečo nedostatočne dorobené. Keďže sedím veľa za počítačom, dobre mi padne skladať skrinku alebo na terase kvetiny ošetrovať. Teraz ma bolia ruky, takže je toho menej, ale kedysi som prerábala všelijaké staré nábytky. Pomáham kamošom zariadiť, keď chcú alebo bárs len natĺcť klinec na obrázok.
chodím na terapiu, myslím si, že každý by mal.
Chodím sa tam upratať. Začala som po rozvode, to bolo ťažké obdobie. S prestávkami sa k tomu vraciam. Stačí mi, že terapeutka sem-tam povie nejakú drobnú vec, ktorá len trochu pootočí môj pohľad na problém a zrazu sa mi to zdá aj riešiteľné, aj menej hrozné.
mám hrozne veľa strachov.
To je jedna z vecí, prečo chodím na terapiu. Bojím sa aj kobylky. A mám strach zo strachu. Výšky sa bojím tak, že to je fyzické, som ako v stave opitosti, začne sa mi hýbať zem pod nohami, hlava sa mi krúti, neznesiem, keď sa niekto iný priblíži ku kraju. Na ktorom poschodí bývame? Na zvýšenom prízemí. (Smiech.) Ale nie preto. Chcela by som sa nebáť.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.