divadelná Nitra pridala k môjmu výberu aj našu inscenáciu Moral Insanity.
Je to zatiaľ prvá monodráma Prešovského národného divadla, kde sme sa s hercom Petrom Brajerčíkom nechali inšpirovať Pražským cintorínom Umberta Eca. Tento román o protokoloch sionských mudrcov sa detailne zaoberá vznikom konšpiračných teórií, masovým šírením prispôsobených informácií či cielenou politickou kompromitáciou. Zamerali sme sa na naše reálie, celé sa to odohráva v absurdnej inštalácii v kapustovom poli.
Kapusta je symbolický výsek našej krajiny. Iste, možno je to pre niekoho aj urážlivé, má to provokovať v tom zmysle, že veľa ľudí sa rado zahaľuje do slovenskej vlajky a hrdej sofistikovanej identity. Po februári 2018 sme definitívne stratili akúkoľvek samozrejmosť, morálku, bezpečnosť či nevinnosť, chcem ľudom odhaľovať nástroje, ktoré tomu dopomohli.
v Prešove sme z celého roka tak sedem mesiacov.
Zvyšok sa s mužom, deťmi aj rodičmi, ktorí nám pomáhajú, presúvame za mojou prácou po Slovensku. Hoci deti už narástli, syn je šiestak a dcérka predškoláčka, vieme to zatiaľ kombinovať so školskými prázdninami, sviatkami a učením doma. Muž je programátor, nezávislý od priestoru. Je to naša prirodzená forma fungovania, deti ani inú nepoznajú. Sama som zvedavá, čakám na ten moment, keď deti skrz záujmy, krúžky, priateľov povedia, že dosť. Som pripravená sa tomu prispôsobiť.
Dlho sme žili v Bratislave, ale potom sme sa rozhodli ísť na východ, tam máme skvelých rodičov, súrodencov, priateľov. Na okne máme dve hniezda lastovičiek, aj ony vždy na čas odídu a vrátia sa. Takto budeme fungovať dovtedy, kým to budú chcieť všetci. Čo potom? Budem to robiť tak, ako to vlastne funguje už teraz, keď si zavolám na východ ľudí, s ktorými chcem spolupracovať, a oni ako zázrakom vždy prídu. Dá sa hýbať tými horami.
viem hľadať schodné cesty mimo plánu.
Ako dieťa som nerozumela rodičom, prečo v niektorých hrozných situáciách hovoria, že sa na to všetko zlé dá pozrieť aj z pozitívnej stránky. Teraz prichytávam samu seba, ako deťom naivne hovorím: Všetko sa dá. Tak ma nejako dobehli opakované historky o dedovi, ktorý bol vraj schopný sa vynájsť v každej situácii, ušil si z dáždnika na počkanie dres na futbalový zápas, všetky tie v lese vyrobené poháriky na jahody z lopúchových listov a barbie dom zo skriňových zásuviek .
„Relaxujem tak, že sa pustím do niečoho, do čoho by sa človek pod tlakom vôbec nemal púšťať.“
neviem odísť z baru pred polnocou.
Ak raz za čas vznikne príležitosť vyraziť si von, alebo osláviť premiéru, ešte stále sa vieme s mojím mužom niekde zabudnúť aj do štvrtej-piatej rána, a potom ako vzorní rodičia ráno skoro vstať a urobiť deťom raňajky. Ešte stále sa radi zabávame, neviem, kedy nás to prejde. Mali sme deti skôr, tak sme sa to museli naučiť, keď sme chceli fungovať s priateľmi.
vyzerám pokojná a trpezlivá, ale vybuchnem veľmi rýchlo.
Výsledok očakávam hneď v sekunde, tlačím veci, aby boli čím skôr. Nie som z tých ľudí, čo si zahryznú do jazyka. Ak ma niečo naštve, dvíham telefón. Všetci ma prosia, aby som počkala aspoň desať minút. Môj muž ma raz prihlásil na kickbox, aby som si tam ventilovala stres a nervozitu. Bolo mi veľmi cudzie a smiešne, keď mi tréner povedal, aby som si predstavila niekoho konkrétneho namiesto boxovacieho mechu. Nevedela som udrieť.
každé ráno prídem na skúšku učesaná.
Do piatich minút si vlasy kompletne zbombardujem. Prehrabujem sa v nich, neustále si ich uzlím a prehadzujem, no a po skúške vyzerám strašne. Nikto mi neverí, že ráno som bola učesaná. Počúvam tie príbehy o elegantných a upravených dámach režisérkach, napr. Magde Lokvencovej-Husákovej, ktorá mala vždy krásny hladký účes, no a ja si pri rozmýšľaní nad mizanscénami rozbijem všetko.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.