bakchantky, to už nie sú neresti, to sú posadnutosti.
Omnoho temnejšie ľudské vlastnosti, ako len to, že si dám cigaretu. To už je vysoké napätie. Prečo som si ich vybral? Pre tú strašidelnú temnú silu, ktorá v hre je. Divadlo je o katastrofách, pádoch, utrpení, nešťastí, krvi – čo zo mňa nerobí krvilačného človeka, ale divadlo je také. Tým, že ukazuje utrpenie, umožňuje nám cez to utrpenie sa očisťovať, prehlbovať, defragmentovať. Ale áno, robil som aj komédie, ale keď ide o divadlo, tak čím viac krvi, tým lepšie. Obrazne povedané, samozrejme.
o premiére Bakchantiek viem len z dosluchu, nechodím na premiéry.
Niežeby ma to nezaujímalo, ale už to neviem ovplyvniť, tak to neriešim. Z toho istého dôvodu nechodím ani na ďalšie predstavenia. Nepotrebujem hercov kontrolovať, v zásade by sa nemali vymknúť režijnému zámeru ani svojvoľne, ani náhodou, ani programovo. Na oprašovačky chodím, ale režisér si aj tak pamätá zo všetkých najmenej. Po pár mesiacoch mu vyšumí, kto šiel doľava a kto doprava. Teraz už robím v Trnavskom divadle Tanec smrti Augusta Strindberga.
učím na VŠMU teóriu herectva a filozofiu.
To mi nejakým zázrakom prischlo. Kedysi ma učili univerzitní filozofi, profesori Marcelli a Novosad, ja som len amatér, nemám ich akademický „rozmach“. Napriek tomu filozofiu veľmi rád učím, aj ja sám sa pri tom rád učím. Filozofia je asi je to najzaujímavejšie, čo môže byť, aj na divadle. Netrúfol by som si to učiť profesionálov, ale toľko filozofie, čo potrebujú divadelníci, o to sa s nimi veľmi rád delím. Diskutujeme, nadhadzujme problémy a obraciame ich z rôznych strán.
dnes ráno som si vybral knihu Vladimíra Mináča a listoval si v nej.
Dúchanie do pahrieb. Patrím v širšom slova zmysle k mináčovskej generácii, vyrastal som v mináčovskej koncepcii slovenských dejín. Mali sme s Mináčovcami v jednej dedine chalupy, na Záhorí, jeden čas sme sa aj navštevovali. Ja som bol malý chlapec, on bol veľký ujo s hlbokým hlasom, so zaujímavým osudom, o ktorom vedel neuveriteľne pútavo rozprávať. Je to osobnosť, ku ktorej sa stojí za to vracať a študovať, o čo mu išlo.
„So zlepšením veľmi opatrne! Aj zmena techniky zvládania stresu môže byť stres. “
Čím je človek starší, tým viac zisťuje, ako je obmedzený horizontmi svojej ranej mladosti. Názorovo je hotový v pätnástich, najneskôr v osemnástich. A ja som bol hotový čítajúc a počúvajúc Vladimíra Mináča. Vtedy som tomu možno nerozumel, tak sa k nemu vraciam a zisťujem, že logika dejín, ako funguje aj v mojej hlave, nie je môj vynález, ale má to autora a čas vzniku. Porovnávam ju v mysli s tým, čo sa deje teraz.
nie som striedmy, musím sa držať na uzde, veď vieme, kde sa to končí.
V podstate nemám žiadne dobré vlastnosti, som omnoho horší aj hriešnejší, aj lenivejší, ako musím predstierať pred blížnymi, aby ten pohľad na mňa bol znesiteľný. Takže sa správam slušne a korektne, pozdravím, uvoľním miesto starším v električke, hoci sa mi v tej chvíli vôbec nechce stáť, jednoducho to urobím.
nemám čas pestovať nákupné vášne.
Priam si zakladám na tom, že som nudný a nemám žiadne vášne. Zápisníky? Aha, tak tie sú moja vášeň. Zapisujem si, kreslím si, čmáram, synovi občas dám stránku, aby mi tam nakreslil nejakú raketu a zhromažďujem to doma, aby som mal pamiatku na svoj život.
zvyky nemením, ani keby mi mali zlepšiť život.
V mojom veku je už aj zlepšenie pre organizmus stres. So zlepšením veľmi opatrne! Aj zmena techniky zvládania stresu môže byť stres.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.