Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Balla: Mám veľmi rád zlé pivá

.elena Akácsová .lifestyle .cnosti a neresti

Spisovateľ Balla odmieta písať na objednávku a aj deadlinom sa úporne bráni. V decembri vydal knihu Je mŕtvy, v pláne má ďalšie dve, ale najbližšie dva roky vraj od neho nemáme spolu s jeho vydavateľom nič čakať.

Balla: Mám veľmi rád zlé pivá BORIS NÉMETH

v poslednom čase nerobím nič, len v kuse čítam články o hi-fi technike.

Pokúšal som sa dať dohromady kvalitnú aparatúru, začal som predzosilňovačom za 160 eur, no vysvitlo, že nie je ani len taký dobrý ako ten, čo mám zabudovaný v gramofóne. Celé roky v kuse počúvam hudbu a stále na niečom lacnom. A pritom netúžim vlastne už po ničom inom, len po kvalitnej hudbe. Práve dnes by som mal ísť po nové reproduktory. Čítal som o nich 25 recenzií v štyroch jazykoch, boli však také protichodné, že som z toho nezmúdrel. 

dvadsaťdeväť rokov každé ráno nadávam, že zase idem do tej istej práce.

Ale zároveň viem, že tam bude znovu niečo nové, ako keby ani nebola tá istá. Nové zákony, nové postupy, nové problémy, občas škandály. Na úrade práce som zamestnaný od konca štúdia. Kontrolujem dodržiavanie niektorých predpisov, napríklad o nelegálnom zamestnávaní. Vždy hrozia konflikty, nikdy sa nenudím. Ale asi by som tú činnosť nemal robiť, lebo mi z nej neraz prudko búši srdce. 

viem dosť veľa o nelegálnej práci.

S niektorými kolegami o nej vášnivo čítame rozhodnutia súdov, vrátane najvyššieho. Je strhujúce sledovať, ako je podľa nich vlastne nemožné nelegálne zamestnávať a nelegálne pracovať. Lebo čokoľvek zistíte a zdokladujete, nastúpi sudca a oznámi, že to tak vlastne nebolo a dovidenia. To je taký „svojráz národného súdnictva“.  

keď nemám kúska sily písať svoje veci, opravujem preklady z maďarčiny do slovenčiny.

To robím tajne, lebo pod vlastným menom by som žiadny preklad nepustil z ruky, kým by som autora neprerobil na obraz Ballu. Lebo kým niekto nepíše ako ja, nepíše dobre. Pod cudzím menom to tak vážne neberiem, navyše prekladateľka, s ktorou spolupracujem, prijíma nesplniteľné termíny, takže mi občas v zúfalstve naservíruje aj polotovary a ja sa z toho pokúšam vyčariť čitateľné veci, pravdaže, nedotiahnuté.  

najlepší som v opravovaní cudzích textov.

Mám doma malilinkú zbieročku, držme sa, od Turgeneva, a tam je istá krátka poviedka a ja som z nej od zúrivosti vyčiarkol poslednú vetu, lebo až takto je to jedna z najlepších poviedok na svete. Nemohol som ju nechať tak!  

všetko, čo robím, je zábava.

Vrátane práce. Niečo skutočne vážne nerobím. Napríklad si nezakladám rodinu a nepozerám futbal. Neresti mám tiež všetky, mojím démonom je pivo. Som radšej, keď je pivo zvláštne, ale keď sa nedá inak, vypijem hociaké. Len nech je to pivo. Myslím si, že sa v ňom vyznám. Ale zvráteným spôsobom! Mám veľmi rád pivá, ktoré sú známe tým, že sú nanič. Tie zbožňujem. Prídem do Ostrihomu, vidím, majú všeličo drahé, kvalitné, ale ja chcem Kőbányai alebo Soproni, to sú patoky pre mňa! A potom mám ešte ďalšiu úchylku, že to pivo pijem zásadne nechladené.   

najväčšiu fóbiu mám z hmyzu, špeciálne z kobyliek.

Jednej noci sa mi zazdalo, že v izbe je kobylka. Ustúpil som pred ňou do kuchyne, zavrel dvere a prežil strašnú noc. Ráno som šiel do práce a zavolal priateľke, či by nevyhnala toho tvora z bytu, lebo inak sa tam už nevrátim. A tak všetko prehľadala, no  nič nenašla. Nato som ju poprosil, aby vyniesla kvety na balkón. Popoludní som ich všetky zahodil, okrem jedného, ten som však pozorne prezrel, či je čistý. Inak, niekde som čítal, že keď si občan kúpi živý stromček na trhu a dá si ho do izby, pod vplyvom tepla začnú v tom stromčeku ožívať pod kôrou živočíchy, čo sa tam skryli na zimu, napríklad pavúky. Tie sú u mňa z hľadiska fóbie na druhom mieste. Ak je to takto so stromčekmi, ako je to s kvetmi? Áno, počul som o metódach, ako sa zbaviť fóbie, ale keď som tie metódy  bližšie skúmal, dostal som z nich fóbiu.

nedokážem telefonovať posediačky a pri zavretom okne.

Ked’ musím volať, to je jedno, či donášku obeda alebo pracovne, tak ma čosi prinúti sa z ničoho nič postaviť, ísť s telefónom k oknu, otvoriť ho a telefonovať tam. Lenže dolu je hlavná cesta, hustá premávka a hluk. Aj tak si nepomôžem, musím skrátka stáť v tom hluku. Nemám rád telefonáty, všetko vybavuje kolegyňa, ale keď nie je v práci, tak si napíšem na papierik, čo si chcem objednať na obed, prikráčam k oknu, otvorím ho a čo sa stane? Papierik mi uchytí prievan. 

na začiatku 90. rokov som sa znovu narodil.

Konečne sa nám otvoril svet, niežeby som niekam chcel cestovať, vôbec nie, ale zrazu bol normálny svet tu. Bral som to so všetkým, aj neistoty, nezamestnanosť, nebezpečenstvá, mafiu, všetko sme to predsa chceli. Ja som to chcel! Niektorí tvrdia, že sme boli oklamaní, keď sme štrngali kľúčami na námestí, lebo nám hovorili, že chcú len reformovať socializmus. Ja som rozhodne nechcel nič reformovať, ja som chcel, aby sa socializmus konečne skončil. Boli to úžasné roky, vtedy sme aj s Petrom Macsovszkým absolútne vášnivo písali, bola to posadnutosť. Keď mi v roku 1992 vyšla prvá poviedka v Dotykoch, dokázal som z tej radosti žiť mesiace.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite