váhal som, či chcem pokračovať v riadení FPU.
Jednou z mojich pôvodných motivácií bolo nielen teoreticky písať o kultúrnej politike, ale ju aj prakticky robiť. Také marxistické, vlastne leninské pnutie som mal. (Smiech.) Čo ma v praxi najviac prekvapilo? Ako veľmi hlboko sú zakorenené niektoré predstavy o kultúre, čo je to kvalitné umenie a ako sa má robiť, a nejde s nimi pohnúť. Z tých, čo robia tzv. vysoké umenie, takmer nikto nepríde s projektom, ktorý by z toho rámca vybočoval a išiel by k populárnejším témam, ktoré by oslovovali širšie publikum, nielen pár teoretikov či iných umelcov z danej oblasti. Majú pocit, že by sa spreneverili umeniu. Že by to bola zrada poslania, výsmech. Pociťujem ako veľký problém, že to, čo my podporujeme, má často veľmi malý dosah na ľudí a umelci s nimi vôbec nepracujú. Obyčajní ľudia potom umelcov neznášajú, lebo im nerozumejú, nikto im nevysvetlí, čo vlastne robia a ešte sa aj divne obliekajú. Na začiatku som si myslel, že ak nastavím nástroje, žiadatelia tomu prispôsobia uvažovanie o tom, ako projekt postaviť. Ale s ich mentálnym nastavením nešlo pohnúť a ja som musel reagovať na to, čo naše prostredie zvládne. Nakoniec som si však povedal, že do toho idem a ďalšie štyri roky urobím všetko preto, aby sa to zmenilo. Aby sa začalo komunikovať s ľuďmi, aby na scénu vstupovali noví aktéri a nové projekty, inak to celé zahynie na krásu.
nijaká skupina nie je pre mňa zaujímavejšia a príťažlivejšia ako umelci.
Mám ich veľmi rád. Zároveň žiadnu inú skupinu neznášam viac ako umelcov. Je s nimi ťažké pracovať. Ani to každý robiť nemôže, ak nie je nastavený na to, že s nimi chce vychádzať. Aj za cenu takéhoto ambivalentného postoja.
s Fínom Maxom Ryynänenom máme internetovú platformu Popular Inquiry.
Píšeme a vydávame tam filozoficko-estetické eseje o masovej kultúre, popkultúre a fenoménoch s tým súvisiacach. Kto nás číta? Všelikto, máme napríklad veľa fanúšikov v Indii (smiech.) S Maxom sme sa zoznámili tak, že som ho zavolal na konferenciu v Žiline a tam som zistil, že on číta tie isté knihy ako ja, pozná tých istých ľudí ako ja, učí na umeleckej škole, ako som aj ja v tom čase, a zhruba to isté čo ja. Navyše sme si porozumeli aj ľudsky, bol to zvláštny zážitok. Odvtedy spolupracujeme.
keď si chcem oddýchnuť, idem von so psom.
Potrebujem byť sám a v pohode, nič neriešiť, len si pustiť nejakú filozofickú prednášku na youtube. Vtedy môžem rozmýšľať o tom, čo sa tam rozpráva.
môj pes je tvrdohlavý.
Chodil som s ním chvíľu aj na cvičisko, ale cvičiteľ mi povedal, že buď ho zlomí, a potom bude poslúchať, alebo nikdy nebude. Povedal som nie, neexistuje, som predsa humanista. Takže môj pes je nezlomený a občas neposlúcha, hoci vie presne, čo má robiť. Je to dalmantínec krížený s neznámym krásavcom.
mám rád staré haraburdy, starožitnosti.
Konkrétne porcelánové sošky a svietniky. Nemám veľkú zbierku, len pár hlúpostí, ani neviem, či som niekedy kúpil niečo drahšie ako za 30-40 eur. Naposledy som na burze starožitností na Červenom Kameni ulovil porcelánovú sošku dvoch rybárov z 50. rokov. Je to ojedinelý kus, lebo nie je glazovaná. Občas sa robili takéto limitované série, keď nejaký zo sochárov chcel, aby bolo pekne vidno modelovanie, lebo glazovaním sa detaily stratia. Takých sošiek je veľmi málo, lebo sú drsné, aj ten, čo to predával, si myslel, že je to sadrová soška, ani nevedel, čo to predáva. Vraví mi, snažil som sa ju vyčistiť. Načo čistiť? Veď je to porcelán, stačilo to osprchovať.
neviem odhadnúť čas na prácu.
Niekedy si poviem, že na toto si musím vyhradiť celý deň a spravím to za dve hodiny, inokedy si vravím, toto bude brnkačka a strávim s tým tri dni. Už sa ten odhad zlepšil, samozrejme, aj sa to musí zlepšovať, ale stále s tým zápasím.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.