v rozhlase pracujem ako hudobný režisér.
Nie je to len nahrávanie, hodiny strávim v postprodukcii. Voľakedy boli interpreti pripravení tak, že celú skladbu párkrát zahrali a my sme z každej nahrávky použili nejaký väčší súvislý úsek. Dnes vedia, že sa dá takmer po každej note strihať a niekedy to v ich príprave cítiť. Nerozmýšľajú v celkoch, ale fragmentárne a to nemám rád. Hudba je vyjadrovací jazyk tak ako reč, rozpráva v celkoch, nie v jednotlivých notách. Nejaká pasáž môže byť fajn sama osebe, ale keď si ju človek vypočuje vcelku, dostane kontext a vyznie úplne inak.
hereckú kariéru mám určite ukončenú.
Pre divadlo Stoka som kedysi robil hudbu a zblížili sme sa. Nie som extrovert, napriek tomu ma obsadili. Využili moje osobnostné črty, na javisku som hovoril inak, ako hovorí klasický herec. Hral som v nemej hre Nox aj v predstavení Lido di Jesolo.
„Neopravujem ľudí, ale rozmýšľam, prečo to robia.“
hudbu do „šuplíka“ nepíšem.
Musí prísť klasická objednávka, alebo mi niekto povie: Zahral by som ti skladbu, keby si mi ju napísal. Len tak si vymyslieť, že teraz napíšem skladbu pre fagot, husle a flautu, lebo sa mi to páči, a potom s hotovými notami v kufríku chodiť a žiadať, aby to niekto zahral, tak to som ešte nikdy neurobil. Nápady chodia vtedy, keď si sadnem a pracujem. Keď už mám rozrobený materiál, občas sa stane, že nad tým rozmýšľam aj mimo klavíra a chodiac niekde, alebo sediac na schôdzi mi napadne nejaké riešenie. A niekedy nápady neprichádzajú. Potom si k tomu radšej ani nesadnem. Keď sa zaseknem v nejakom bode, radšej si vymyslím inú robotu, alebo pokračujem a vrátim sa k tomu miestu neskôr. Niekedy to aj tak zostane, rozumovo to vyriešim, skrutky utiahnem, aby to držalo pokope, ale zakaždým, keď tú skladbu počujem, tak ten švík počujem.
ak nedospávam prebdené noci, snažím sa trošku hýbať.
Mám sedavé zamestnanie, musím. Dám si nejaký cieľ, spojím príjemné s užitočným, idem si, povedzme, kúpiť rožky nie do najbližších potravín, ale o dva kilometre ďalej. Aj prechádzka musí mať užitočný cieľ. Mávam chuť ísť niekam, kde je pekné jazero, les, ale často zostane len pri tej chuti. Áno, mám krokomer v mobile. Nesledujem ho každú chvíľu, už viem aj sám odhadnúť, že sa blížim k môjmu limitu 10 000 krokov.
som veľmi citlivý na zvieratá a na to, keď sa im ubližuje.
Nemôžem sa na také výjavy pozerať, je to pre mňa rovnaké, ako keď sa ubližuje ľuďom. Vôbec prírodu mám rád, rád si na svojej pavlači niečo zasadím do kvetináča, výzdoba terás kvetinami a živou prírodou, to ma baví.
mám rád ticho.
Nemusí to byť v lese, rád sedím aj v kaviarni a čítam. Áno, aj tichá kaviareň je, kúsok od nej bývam. Nehrá tam žiadna hudba, alebo len veľmi ticho, nebýva tam plno. Neviem, či existuje absolútne ticho, lebo človek vždy počuje hukot vlastného organizmu, ale nahrávacie štúdiá, v ktorých trávim dosť času, sa k tomu blížia. V úplnom tichu by som sám so sebou dlho nevydržal. Premohli by ma myšlienky a ja poväčšine myslím na zlé veci, premietam si situácie, vytváram si katastrofické scenáre. Uvedomujem si všetky svoje zlyhania a hrozby, ktoré číhajú na človeka 21. storočia. To je moja slabosť. Mám strach z toho, že už teraz mi tikajú hodiny, že vo mne hlodá nejaká zákerná choroba.
kúpil som si plynový hlásič (na fotke).
Keď mi v byte robili rekonštrukciu, montovali plynový bojler a vetranie, veľmi mi zdôrazňovali, že to musí byť stále otvorené. Potom som počul tie prípady, že v Grécku niekto na dovolenke zomrel, lebo mali zle urobené plynové vedenie. Preto mám ten hlásič. Mám ho pri posteli blízko zeme, lebo kysličník uhoľnatý sa drží pri zemi. Sledujem stále, či to bliká, lebo vtedy viem, že funguje. Dvakrát to už aj zapípalo, ale nič sa nedialo.
„Hnevá ma arogancia, s akou sa ľudia idú pozabíjať, len aby za každú cenu dosiahli svoj cieľ.“
keď som bol úplne malý, chcel som byť šoférom električky.
Fascinovalo ma, že tam nie je volant, že vodič sa len drží a ide to samo. Potom ma to akosi pustilo. Rozmýšľal som aj o tom, že keď ma bavia zvieratá a rastliny, tak možno by som mal študovať niečo s biológiou, možno medicínu, ale hudba to všetko prekryla.
prvú skladbu som zložil koncom základnej školy.
Dostal som sa do garážovej kapely a tam mi povedali, že však príď aj ty s niečím. Možno to mám niekde odložené, také tie podlhovasté zošity s notovým papierom. Moju pesničku sme aj cvičili, ale nikdy sme verejne nevystúpili, kapela sa rozpadla.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.