Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Spomienkový optimizmus

.milan Kolcun .lifestyle .hlas východu

Každý bol raz malý, i keď niekomu to zostalo. Aj tak jeho telo už nevkĺzne všade tam, kam sa svižne strčilo predtým. Chodiac okolo metrových kríkov nechápem, ako sme v nich dokázali mať bunkre.

do takých bunkrov sa vošla celá partia. Skrývali sme sa tam občas aj pred rodinnými príslušníkmi. Najmä vo večerných hodinách, keď sa kukučkové hodiny (o)blokov otvárali s pokrikmi typu: „Milan, domov!“ Tie boli následne rytmizované a gradované: „Čo som povedala! Koľkokrát ťa mám volať?! Mám tam ísť!? Nepraj si ma...“ Z bunkra sa s prehľadom odkrikoval rokmi overený najprijateľnejší časový limit: „Už len päť minút, mami!“ Medzitým sa aj zotmelo. Jedinou reálnou hrozbou bolo, že ak na druhý deň príde sused po mňa, („Teta, nepustíte Milana von? Sa budeme hrať len tu, na dvore. Fakt! Len na pol hodinky....“) mama ma výnimočne nepustí. 

Dvor bol náš. Dobyli sme si ho, ešte kým bol pre nás iba pieskoviskom. Povinnou výzbrojou nám boli: vedierko, lopatka, hrabličky a zbierka formičiek. Pedanti si nosili aj sitko. Na pieskovisku panovala symbióza hradov s koláčikmi, keďže oboje pozostávalo z tej istej ingrediencie. Makali sme aj v daždi. Vtedy sa testovala odolnosť priehrad.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite